Čítajúci rodičia píšu je kategória o vás, superrodičoch. Je hlavne o tom, čo zažívate v bežnom živote s vašimi deťmi pomedzi knihy. Alebo s knihami pomedzi vaše deti? Nech je to ako chce, jej úlohou je povzbudiť a naštartovať. Tak štartujte, rodičovia!
Dnes píše Peťo. Poznáme sa už dlho, ešte z pravekej éry za slobodna. Jeho budúca žienka vtedy trhala lupienky z kvietka nejakého kríka, ja som sa dívala do oblohy nad mestom. Mali sme všetci tak nejako málo rokov a ešte veľa pred sebou.
Dnes majú dve deti: ich druhé sa im narodilo trochu pred našim druhým. Raz sme ich stretli v meste na ulici. Moje menšie malo asi mesiac, staršie trochu cez dva roky. Keď som sa ich vyžmýkaná (a pravdepodobne aj nesprchovaná, hladná a neučesaná) spýtala ako to vôbec zvládajú, začali sa smiať. Smiať! Že oni už nepratajú, oni už len vždy rýchlo zavrú dvere. Smiali sa a mňa to vtedy nesmierne pozdvihlo. Materstvo dokáže byť veľmi osamelá inštitúcia. Vedieť, že niekto tým ide pred vami a potkýna sa podobne vie veľmi povzbudiť.
Takže dnes píše Peťo, a aj preto, že je to otec. Že stačí byť ochotník, že mužská duša je krehká, a že čo viac treba. Čítajte ďalej „Čítajúci rodičia píšu: Peťo, otec ochotník“
