Treba? Istotne? Prečo?

Pretože ešte nikdy nikto pred nami nevychovával deti v ére takého tlaku médií ako teraz.

Sme prví rodičia, ktorí vychovávajú svoje deti zároveň s Facebookom. Okrem neho je tu ešte ďalšia tisícka aplikácií, o ktorej rodičia mnohokrát netušia. Nikto celkom dobre nevie kam to povedie. Zatiaľ sa len ukazujú čiastkové dôsledky, akými sú napríklad meniaci sa jazyk alebo znížená schopnosť udržať si pozornosť. Psychológia len tak-tak stíha pomenúvať všetky nové fenomény, ktoré prichádzajú – a cyberbullying bol jeden medzi prvými. Sú preč časy hrania sa na ihrisku pred blokom, dnes vídať na ihriskách hlavne problematické partie.

Tínedžeri trávia s médiami približne 7 hodín denne (toto číslo zahŕňa všetky elektronické zariadenia). Netýka sa to len detí v školskom veku, veď už škôlkári vo veku od 2 až 5 rokov pozerajú telku zhruba 32 hodín do týždňa, tj. 4 až 5 hodín denne. A to, čo vidia, je málokedy dobré. Vyžadovalo by si to aktívnu prítomnosť rodiča. Avšak –

– rodičia ešte nikdy doteraz neboli vystavení toľkým podnetom v jednom okamihu.

Sme zahltení podnetmi. Ešte nikdy doteraz sme nežili v takomto informačnom hluku. To všetko pri našom normálnom doterajšom živote, v ktorom pracujeme, nakupujeme, plánujeme, milujeme a vychovávame deti.

Celý náš život sa stal urgentnejším. Signál, že sme dostali smsku zastaví takmer čokoľvek čo práve robíme, textové správy automaticky dostávajú prioritu pred ostatnými aktivitami. To isté platí o telefonovaní: na hovor odpovedáme takmer vždy, dokonca si telefón nechávame vedľa postele na noc.

Obrovsky preceňujeme význam jednotlivých podnetov v našich životov. Zdá sa nám, že tento telefonát NEPOČKÁ, a tak telefonujeme počas cesty autom. A ak netelefonujeme, tak robíme fotografie: našich detí, večernej oblohy, obeda v kancelárii. A v rade na pošte si pozrieme správy z dnešného dňa alebo skontrolujeme nejakú aukciu na Ebay.

Toto všetko sa automaticky prenáša do nášho života s deťmi a do výchovy. Rodinná rutina v moderných rodinách sa začína drobiť – súvislý a neprerušovaný čas rozhovorov, prechádzok alebo hoci len stavania lega začína byť skôr výnimočný.

A čo na to naše deti:

v ranom období toto nasávajú ako normu pre svoj budúci život. V pubertálnom období to ale vnímajú ako našu výpoveď o tom ako sú pre nás dôležití.

Vráťme sa k Dickensovi

Naše deti sú v tomto smere jedinečné. Avšak čosi podobné sa dialo, keď sa za Dickensových čias rozbehla priemyselná revolúcia. Nespravodlivosť súdneho systému, byrokracia a zdieranie tými, ktorí mali v rukách moc, siroty z jeho románov. Aha, a ešte ten technologický pokrok.

No keď raz za mesiac vyšla v novinách ďalšia časť niektorého z jeho románov na pokračovanie, ľudia sa zbláznili: trhali sa o výtlačky, bežali domov, a celá rodina počúvala toho, kto vedel čítať. Ak sa náhodou susedom neušlo, stretli sa pri nejakom tom krbe všetci, vymieňali si jednotlivé kapitoly, čítali si spolu.

A príbehy im dávali nádej: v absolútne neistom svete, ktorý sa im premieňal pred očami. V Londýne, ktorého obyvateľstvo sa za krátkych pätdesiat rokov zdvojnásobilo, v tesných a špinavých bytoch kým čakali na návrat svojich detí z továrni a na tie svetlé post-revolučné zajtrajšky. Príbehy im vytvárali spoločenstvo. Dickensove knihy boli práve o nich, hovorili ich jazykom o ich témach. Spoločne čítanie lepilo rodiny k sebe, upevňovalo identitu. a vytváralo spomienky.

Naša doba, naopak, podlieha nesmiernemu individualizmu. Každý z nás má na telefóne vlastné pozadie, vlastné aplikácie, vlastnú hudbu a na sieťach vlastný profil. Ak ku niekomu chceme patriť, musíme si to odkliknúť v aplikácii.

A tak sa, milí rodičovia, navzájom pozývajme do príbehov. Robme to pre nás a pre svoje deti. Vytvárajme hodnoty, ktoré sú návratné.

Čítajte si s nimi dnes, a potom znovu. Rozprávajte s nimi o tom, čo ste si čítali, a kým vládzete, nech vám sedia v lone. Tento náš svet už jednoduchší nebude, ale môžeme si ho – a im – urobiť ľahším.