Čítajúci rodičia píšu: Peťo, otec ochotník

Čítajúci rodičia píšu je kategória o vás, superrodičoch. 
Je hlavne o tom, čo zažívate v bežnom živote s vašimi deťmi pomedzi knihy. 
Alebo s knihami pomedzi vaše deti? Nech je to ako chce, jej úlohou je povzbudiť a naštartovať. 
Tak štartujte, rodičovia!
Photo Credit: žibuoklių jūra via Compfight cc

Dnes píše Peťo. Poznáme sa už dlho, ešte z pravekej éry za slobodna. Jeho budúca žienka vtedy trhala lupienky z kvietka nejakého kríka, ja som sa dívala do oblohy nad mestom. Mali sme všetci tak nejako málo rokov a ešte veľa pred sebou.

Dnes majú dve deti: ich druhé sa im narodilo trochu pred našim druhým. Raz sme ich stretli v meste na ulici. Moje menšie malo asi mesiac, staršie trochu cez dva roky. Keď som sa ich vyžmýkaná (a pravdepodobne aj nesprchovaná, hladná a neučesaná) spýtala ako to vôbec zvládajú, začali sa smiať. Smiať! Že oni už nepratajú, oni už len vždy rýchlo zavrú dvere. Smiali sa a mňa to vtedy nesmierne pozdvihlo. Materstvo dokáže byť veľmi osamelá inštitúcia. Vedieť, že niekto tým ide pred vami a potkýna sa podobne vie veľmi povzbudiť.

Takže dnes píše Peťo, a aj preto, že je to otec. Že stačí byť ochotník, že mužská duša je krehká, a že čo viac treba. 

Som otec, som gramotný a milujem svoje deti. Čo viac treba?

Narodil som sa v osemdesiatych rokoch, a tak som mal možnosť zaspávať spolu s mojimi sestrami pri tom, ako nám otec premietal diaprojektorom na strop rozprávky. Pretáčal okienko, po okienku a čítal, prekladal z ruštiny alebo sme počúvali češtinu. V našej izbe sa kopili rozprávkové knihy, LP platne, ktoré sme počúvali tak dlho, že aj dnes viem niektoré pasáže spamäti.

Takto postupne sa vo mne tvorila predstava, že jedného dňa otvorím celý ten fantastický svet svojim deťom. Vždy ma nadchýnala myšlienka z Nekonečného príbehu, že kdesi dieťa otvorí knihu a spojí sa s celkom iným svetom. Ale kde začať?

Keď Miriam troška vyrástla, povedal som si, že nastal čas, aby sme stvorili „rozprávkový rituál“. Začal som teda vymýšľať jednoduché rozprávky a jej hračkách, kde sa nachádzala aj ona. Chcel som ju zapojiť a keďže už rozprávala, tak som jej dal vždy priestor ovplyvniť to, čo sa bude diať. Občas mi to dokázala riadne skomplikovať. Nakoniec sme sa dostali až do fázy, keď sme každú rozprávku štartovali spoločným „Kde bolelo, tam bolelo, bol raz jeden hrad…“. Našli sme spoločný kľúč do fantázie.

Neskôr sa narodil Dávid a úplne plynule sa stal súčasťou tohto sveta. Občas boli rozprávky neprístojné (plné grgajúcich a prdiacich zvieratiek) a „na hlavu“, ale otcovia si tiež po ťažkom dni potrebujú uletieť. Vymýšľané príbehy sme začali striedať s knihami, inokedy sme postavy z kníh vmixovali do nášho sveta. Občas som tápal, ktoré rozprávky sú príliš komplikované, ktoré až príliš jednoduché, a špeciálne pán Dobšinský spôsobil, že som sa občas v príbehu zasekol. Niekedy je zaťažko vysvetľovať štvorročným deťom, ako to vlastne zabili tú macochu.

Tu nastáva taká občasná komplikácia. Sú rozprávky a príbehy, ktoré by som si rád prečítal ja. No moje deti o nich nemajú najmenší záujem. Na druhej strane čítať piaty krát o tom, ako princezná Elza chystá oslavu, alebo Sofia hľadá šaty, je vážne ohrozenie krehkej mužskej duše. Pre záchranu môjho duševného zdravia sme sa teda dohodli, že sa dohodneme. Našťastie sme si celkom obľúbili Mimi a Lízu a postupne sa prepracovali aj k Narnii. „Dyznijovských“ princezien sme sa celkom nezbavili, ale objavili sme aj kvalitnejšie príbehy.

Ako muž som sa musel naučiť, že pri rozprávkach sa nemusí ticho ležať, a že to nie je vojenský dril disciplíny. Rovnako mi chvíľu trvalo pochopiť, že večer nemusíme naplniť plán prečítaných strán, a môj vkus na rozprávky nie je ten najlepší. Nejde ani tak o to, či mám zručnosť hercov SND, pokojne stačí ak som ochotník t.j. ochotný urobiť viac, ako sedieť pri televíznych novinách.

Všetky bonusy zo spoločného čítania, celý svet fantázie, mi príde už len ako bonus. Oveľa viac je, že sme na konci dňa spolu. Aj keď sa to samozrejme nepodarí vždy. Prežívame spolu príbehy, máme sa k čomu cez deň vrátiť, aj cez knihy a príbehy budujeme svoj vzťah.

Niekedy je za mnou ťažký deň, inokedy sa mi nechce meniť hlasy, alebo čítať infantilný príbeh, ale každý deň som otec, som gramotný a milujem svoje deti. Čo viac treba?

___

Peťa nájdete kade-tade, a hlavne na pánskom webe mužom.sk. Odporúčame!

Photo Credit: žibuoklių jūra via Compfight cc

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *