Čítajúci rodičia píšu je kategória o vás, superrodičoch. Je hlavne o tom, čo zažívate v bežnom živote 
s vašimi deťmi pomedzi knihy. Alebo s knihami pomedzi vaše deti? 
Nech je to ako chce, jej úlohou je povzbudiť a naštartovať. 
Tak štartujte, rodičovia!

Aďa je úplne obyčajná mama. To je určite to, čo by povedala ona – a vlastne asi aj to, čo by o sebe povedala väčšina z vás. A aj u nej platí (tak ako pri väčšine z vás), že to nie je celkom pravda. Naša spoločná história siaha do čias, keď sme ani jedna o materstve netušili nič. Ale potom prešlo tisíc rokov a my sme sa odrazu stretli na spoločnom parkovisku. Aha, okrem mám sa z nás stali  susedky. 

Väčšina z našich rozhovorov odvtedy prebieha práve na tom parkovisku, pričom každá z nás sa snaží sledovať svoj vlastný počet detí. Nuž, a práve na tom parkovisku mi raz porozprávala o knihe, ktorú s nimi vyrobila. Po tomto nápade som skočila ako matka vlčica – ale najprv bolo Aďu treba prehovoriť, že to nie je somarina, drobnosť, blbosť, a že to naozaj stojí za zmienku.

Súvisí to s mojou závislosťou. Som na materskej dovolenke a cez deň sa venujem deťom. Nechcem ich ťahat do nákupných centier a tak nakupujem cez internet. No a keďže som už naozaj naozaj potrebovala ôsme posteľné prádlo (také s bodkami sme ešte nemali), klikla som na tú internetovú stránku…

Našťastie, každé balenie posteľného prádla má v sebe tvrdý kartón, a tak nám základ pre knihu doniesol ujo kuriér.
Inšpirovalo ma obyčajné neobyčajné stretnutie s autorom knižiek Kamzíkův velký skok a Vlk a tma Danielom Rušarom v košickom Artfore na jar tohto roka.

Okrem iných zaujímavých vecí povedal pán Rušar aj pár slov o tom ako sa postupne zrodili jeho knihy. Príbeh je predsa len casť. Dobrý ilustrátor vdýchne knihe život. Obrázky sú to, čo naše deti zaujíma najviac, hlavne v čase keď s čítaním este len začíname, ale zároveň si myslím, že aj neskôr sú ilustrácie základom dobrého čítania.

Keď som môjmu synovi čítala niečo o úľoch v Poľsku (z knihy Včely), prerušil ma a vraví: „Mamiiiiiiiii, už konečne začni čítat obrázkyyyy!“ Napadlo mi teda, že ak sa zahráme na spisovateľa a ilustrátora, úplne jednoducho pochopí a zapamätá si čo treba na to, aby vznikla kniha. A tak sme sa popri vystrihovaní a maľovaní čohokoľvek čo sa nám v tej chvíli chcelo rozprávali o tom, koľko máme práce kým ja ako spisovateľ vymyslím text a Oliver ho ako ilustrátor pekne zilustruje.

Neprešlo veľa času (náš mladší Alex spal niečo cez hodinu, takže sme museli byť rýchli), a darček pre ocka bol hotový. Nie, nemal narodeniny ani nič, dali sme mu ho lebo sme chceli.

A prečo vlastne píšem týchto par viet?
Len tak.
Ako som sa od posteľného prádla dostala ku knižke.

Že je len na nás rodičoch do akej miery prepletieme príbehy, básničky, obrázky a knižky akéhokoľvek druhu so životom našich detí a nás samých. Ako nás stretnutie s akýmkoľvek človekom môže inšpirovať natolko, aby sme voľný čas s našimi ratolesťami strávili inak ako pozeraním Požiarnika Sama na tablete… (aj keď občas aj to treba).

Ciest ako sa dostat k dobrým knihám je veľa. Nie je to o peniazoch. Je to o hľadaní cesty k tomu, aby sa kniha stala bežnou súčasťou rodinného života, a určite nie niečím čo povinne robíme s deťmi pred spaním, lebo sa to tak vraj má.

A naša kniha? Nič špeciálne, obrázky nesúvisia s textom. Dom, strom, slnko a pár kvietkov.
Ale v detskom svete môjho syna sme urobili knihu. A o to ide.

A o to ide, o prepletanie života s našimi deťmi a príbehov z knižiek.

A už len na záver: Aďa je všetko možné, len nie obyčajná mama. A to platí aj o väčšine z vás. V malom svete malých detí sú malé veci najväčšie veci na svete.