Čítajúci rodičia píšu je kategória o vás, superrodičoch.
Je hlavne o tom, čo zažívate v bežnom živote s vašimi deťmi pomedzi knihy.
Alebo s knihami pomedzi vaše deti? Nech je to ako chce, jej úlohou je povzbudiť a naštartovať.
Tak štartujte, rodičovia!
Tablety a mobily, to je fenomén, ktorý naši rodičia nepoznali. Považujeme ich za také prirodzené a naše deti nás s nimi vidia tak často a tak bežne, že vlastne úplne správne nesúhlasia ak im ich chceme obmedzovať a nebodaj vytŕhať z rúk. „Prečo, mamaaá! Veď ty si s tým hráš stále! Ja sa chcem hrať!“
Ech, chlapča má vlastne pravdu.Nedávna americká štúdia ukázala, že bežný Američan vo veku 25 až 34 rokov sa pozrie na svoj telefón päťdesiatkrát za deň, teda aspoň dvakrát za hodinu. (Ak nespí, pravdaže. Ak áno, zhruba tých sedem hodín, tak potom je to ešte častejšie. Aj vy si ho beriete so sebou na wecko?) Je jedno či na telefóne čítam, hľadám recept na lososa alebo robím bankový prevod – v očiach môjho dieťaťa jednoducho ten telefón nepustím z rúk.
Cez leto sa na tému mobilov v našej FB skupine Prečítaného leta vyvinula veľmi zaujímavá debata, no a Zuzana, jedna z našich cheerleaderiek a tiež mama dvoch detí (4 a 8 rokov), rada súhlasila, že pre nás niečo o tom napíše. Musím priznať, že má k tejto veci naozaj praktický postoj a kadečo sa od nej dá okukať. (Milujem slovo okukať a áno, budem ho používať pri každej príležitosti.) Zuzana píše toto:
Tablet mal u nás veľmi krátku životnosť. Starší syn mal vtedy 6 rokov a do školy ešte nechodil. Závislosť to bola veľmi rýchla. Prišla nám vhod samozrejme iba keď sme potrebovali trochu pokoja, pretože jeho slovná kadencia je neúprosná a aj my máme svoje horšie aj lepšie dni. Potom ale už musel nastať čas striktného používania tabletu, obmedzeného na 1 hodinu denne. „Našťastie“ synovi spadol a „pokazil sa,“ čím bol tablet definitívne odložený do zásuvky. Občas si na neho spomenie, ale s konštatovaním, že je pokazený, a to ďalej neriešime.
Manžel, ktorý si ho pôvodne kúpil na čítanie a zabávanie dostal od Ježiška Kindle. Zistil, že je to úžasné praktické, začalo sa u nás oveľa viac čítať a diskutovať o knihách, no a tablet zostáva v zásuvke.
Mobily sú u nás určené na telefonovanie a sú potrebné na prácu. Niekedy sa na ňom tato/mama zahrajú, ale deťom do rúk nepatria. V tomto prosto nie sú kompromisy. Napodiv to funguje :) Pravdou je, že sme ich nikdy nedávali deťom do rúk, aby sa zabavili, keď sa niekde nudili. Od začiatku sme mali dohodnutý tento postoj (obaja, najhoršie je ak jeden povolí). Tam kde je predpoklad dlhého čakania ja brávam so sebou knihu, hračku, pero, zošit.
Čo som ocenila bola kúpa digitálneho fotoaparátu na Amazone pre staršieho syna. Fotky robí žiaľ v katastrofálnej kvalite, čo je veľká škoda. Ale na zabavenie stačí: sú tam hry, dá sa natáčať video, natáčať zvuky a potom ich meniť („Povedz mi to ako robot“:)), urobiť fotky, naťahovať ich a dorábať si k nim tváričky, bublinky a podobne. Dajú sa do neho nahrať aj mp3ky s pesničkami a počúvať ich (sú k nemu slúchadla). Také multifunkčné kadečo. Syn bol spokojný.
Zuzanine multifunkčné kadečo
Na vykompenzovanie toho, že u nás sa na počítači/mobile/tablete nehrá, starší syn chodí v škole na počítačový krúžok – raz do týždňa, jedna hodina.
Tak. Čo vy na to? U nás doma sa Kindle rovnako dobre osvedčil aj na detské knižky, jeho najväčšou výhodou je, že na ňom nevyskakujú žiadne notifikácie. No a ak už teda má mať potomok nejakú tu elektroniku, nech aspoň podnecuje tvorivosť a fantáziu. Elektrický vláčik je už napríklad celkom zložitá konštrukcia. Nakoniec, aj Lego Mindstorms je vlastne staré dobré lego, ktoré ale už (staršie) dieťa vie programovať. Náš syn má desaťročného kamoša Karolka, ktorého Lego robot skladá Rubikovu kocku, a to Lego v rámci programátorského krúžku zakúpila jeho ZŠ.
Ale najdôležitejšia vec Zuzaninho listu je táto.
Sťažnosti, že sa nemôžu hrať na mobile a tablete riešime tým, že ich pozývame čítať si, skladať niečo pekné z Lega alebo hrať sa s hračkami (majú ich milióón), kresliť, prosto tvoriť. Je to náročné aj na náš čas (povedzme na môj hlavne), pretože občas ich treba „nakopnúť“ ako sa majú hrať. Inokedy to zvládajú bez pomoci. Takýmto spôsobom ich vyháňame aj od dlhotrvajúceho pozerania rozprávok.
Je to tak.Ak chceme naše deti formovať, tak vždy keď im niečo odnímeme musí prísť náhrada – ale náhrada, ktorá je vlastne pre ne lepšia. Bez náhrady nič neformujeme, iba si uplatňujeme rodičovskú autoritu, a to málokedy prináša dobré ovocie.
No a ruka v ruke s tým ide fakt, že vymyslieť náhradu a zároveň ňou dieťa podnecovať je fakt náročnejšie na čas a mentálnu energiu. Špeciálne v tomto prenotifikovanom svete.
Ale na druhej strane, iba vďaka nám prídu na to, že tvoriť je lepšie než len pasívne prijímať. A tým meníte svet, superrodičia.
Výborný článok o tabletoch, o všakovakých výskumoch, o dopamíne a videohrách nájdete na Farebných prstoch. A potom tam nájdete asi milión ďalších článkov o pokusoch, ktoré môžete robiť doma s deťmi bez prípravy - namiesto toho tabletu.
Viac listov od iných čítajúcich rodičov nájdete tuto.
