Našla som nedávno v emailovej schránke Čítajme si spolu tento email. Trvalo iba chvíľočku, kým som si uvedomila, že je to niečo o čo je potrebné podeliť sa s ostatnými rodičmi. A že si to bude vyžadovať novú kategóriu. A tak vám predstavujem obyčajnú mamu Mišku, jej neobyčajného Riška, a vlastne aj novú poličku na Čítajme si spolu: Čítajúci rodičia píšu. Je o vás, o superrodičoch, ktorí si čítajú so svojimi deťmi. Máte na to všelijaké dôvody, avšak faktom ostáva - robíte omnoho viac než len čítate si s nimi.
Dnes píše Miška, #supermamka štyri a pol ročného Riška s pervazívnou vývinovou poruchou.
Deti sú všelijaké. Pokojné aj živé, kučeravé aj blonďavé, hnedooké, zubaté, chudé či zvedavé. Málokto si však uvedomuje, že deti sa v prvom rade rozdeľujú do dvoch skupín. Na deti štandardné a deti inak obdarované.
Tieto deti sa od tých štandardných dajú odlíšiť pomerne ľahko: majú šrámik na tele alebo na duši. Sú to deti, ktorým niečo chýba. Možno nejaký enzým potrebný pre správne fungovanie niektorých buniek. Alebo zdravý kúsok tkaniva v niektorom z orgánov, či iba „niečo,“ čo nevedia identifikovať ani lekári.
Na druhej strane, tieto deti sú deti výnimočné. Aby bola rovnováha v prírode zachovaná, sú tieto deti obdarované niečím iným. Často napr. dokážu mnohonásobne viac precítiť atmosféru medzi ľuďmi. Alebo vnímajú zvuky tak intenzívne, až im to spôsobuje fyzickú bolesť. Môžu mať neuveriteľný cit pre farby či hudbu. Alebo z nás jednoducho dokážu urobiť citlivejších, vnímavejších ľudí, a vďaka nim sme lepšími rodičmi. Nie lepšími oproti iným rodičom, ale lepšími oproti tomu, akými by sme boli bez ich výnimočnosti. A toto je mnohokrát horkosladké poznanie.
Jedným z takýchto obdarovaných detí je aj môj 4 a pol ročný Riško. Trpí pervazívnou poruchou, ktorá kvôli vážnemu narušeniu vývoja reči výrazne ovplyvňuje jeho zaradenie do spoločnosti. Napriek svojmu veku nerozpráva, a čo je horšie, takmer vôbec nerozumie významu slov. Že ako?
Veľmi ťažko sa to vysvetľuje. Ale je to asi tak, ako keby ste sa jedného dňa ocitli na maličkom ostrove niekde v Tichom oceáne, ktorý nebol zasiahnutý „kultivovanou civilizáciou“ a žijú na ňom iba pôvodní obyvatelia. Používajú úplne neznámy jazyk – zvuky, ktoré ledva dokážete napodobniť. Vaša snaha o komunikáciu zlyháva aj pri snahe použiť „ruky – nohy“, lebo ich gestá sú pre vás nezrozumiteľné a keď sa niečo snažíte ukázať vy, zabávajú sa na vašich smiešnych pohyboch. Napriek tomu, že sú domorodci milí, ponúkajú vám jedlo a pitie, vy chcete zistiť, kde to vlastne ste, túžite ísť domov a zobudiť sa zo zlého sna.
Časom pochopíte, že na ostrove už ostanete navždy, že nejako tú situáciu musíte akceptovať. A budete nesmierne vďační, keď príde niekto, kto vás bude učiť slovo po slove a vetu po vete.
A tak nejako je to aj s detičkami s pervazívnou poruchou. Aj oni túžia chápať a komunikovať. Tiež potrebujú nájsť niekoho, kto sa ich ujme a bude ich učiť. A na to sme tu my – rodičia. A na pomoc si okrem špeciálnej terapie a cvičení berieme všetky predmety z prostredia a …knihy.
Knihy veľké i malé, farebné, šušťavé, pískacie, , no v každom prípade ich biologickému veku neprimerané. Sú to knižky obrázkové, s malým množstvom textu. My príbehy v knižkách nečítame, ale rozprávame o tom, čo v nich vidíme. Totiž čítanie nie je pre deti s pervazívnou poruchou zábavou ale učením, a to nesmierne náročným. Pretože každé jedno slovo pochádza z jazyka domorodcov z ostrova v Tichom oceáne. Keďže Riško kvôli svojej poruche nerozpráva, teraz sme vo fáze, že sa učíme vokalizovať, označovať predmety správnymi zvukmi, a takisto ich označovať správnymi znakmi.
Preto rozprávame veľmi jednoducho – používame jedno, maximálne dve slová. Zabudnite na zámená, čiastočne aj na predložky a spojky. Prioritou sú podstatné mená, slovesá, prídavné mená a hlavne … citoslovcia. A za každým slovesom bodka. Asi takto:
Riško. Aha. Lietadlo (a ukážeme znak). Jéééj. Vrúúú. Veľké. Letí. Ďalekóóó. Lietadlo (a znovu ukážeme znak). Vrúúú. Letííí. Pozri. Slniečko. Svieti. Vysoko.
A toto pokojne zopakovať aj trikrát. Takto sa detičky s pervazívnou poruchou pomaličky (naozaj veľmi pomaly) učia chápať okolitý svet.
Aj Riško rád „číta“. Vlastne si len pozeráme stránky, ukazujeme prstom. Knižky musia mať čisté stránky, ľahko čitateľné ilustrácie, kde viem ukázať napríklad na slniečko. Vysoko. Na lietadlo. Vrúúú. Vysoko. Na zvieratko také alebo iné – a Riško už k nim dokáže priradiť ten správny zvuk a tak ho svojou rečou opísať. Prostredníctvom kníh sme dosiahli veľmi veľký pokrok.
Knihy nám neslúžia iba na čítanie a učenie, ale aj na hru. To preto, aby čítanie nebolo iba o učení, a aby pri tom bola aj zábava. Preto sa knižky často na chvíľku zmenia na ohrady pre zvieratká, šmýkalky pre autá, naskladané na seba vytvoria vežu, či pomôžu odpáliť loptičku.
Nie som odborník na knihy a literatúru. Som len mama inak obdarovaného dieťaťa.
Stále verím, že sa cesta sa nejako otvorí, stále si udržiavam nádej. Robím to pre nádej, že sa jedného dňa niečo zlomí. Mnohým rodičom s deťmi s podobnými poruchami sa z duše vytratila nádej. Ja tiež viem, že už nemusí nikdy byť zdravým dieťaťom, ale keby som nemala nádej, tak nevstanem každé ráno a nerobím to, čo robím. A knihy mi v tom veľmi pomáhajú.
Čo sa v rodičovstve učíte vy? A ako je to u vás doma s knihami a deťmi? Máte tiež nejaký dobrý nápad či tajný trik? Napíšte nám na Facebook alebo na spolu@citajmesispolu.sk, a my cez vás radi povzbudíme ostatných rodičov.
Nakoniec, toto je beh na dlhé trate a musíme si pomáhať.
___
Photo Credit: woodleywonderworks via Compfight cc