V marci sme s Alžbetou mali možnosť vystúpiť na konferencii Indície. Indícia je nezisková organizácia, ktorá robí pre slovenské školstvo vzácne a dôležité veci, potrebné ako soľ: Hejného metóda vyučovania matematiky, informatika s Emilom, ExpEdícia zameraná na prírodovedné predmety, Comenia Script. Indícia sú teda tí ľudia, ktorí prinášajú na Slovensko moderné vyučovanie, v ktorom žiak je čo najaktívnejší a učiteľ hlavne sprievodca. Presne takí boli aj učitelia, ktorí na Indicíu docestovali: otvorení, svieži, motivovaní. Pre mňa osobne to bol veľmi silný zážitok – ja sama som zo školstva takmer ušla po osemnástich rokoch praxe. Z nadšenia mi neostalo nič, iba to vyčerpanie.

Každopádne, náš príspevok s Alžbetou sa týkal toho, čo všetko je už uvarené v čase, keď dieťa začína chodiť do školy (a teda prečo sú učitelia nenahraditeľní). Dvojiciam učiteľov sme okrem iného rozdali knihy (niektoré mali textu máličko, iné viac) s nasledovnou úlohou: čítajte. Teda, čítajte svojej kolegyni tak ako by ste to čítali dieťaťu. No a kolegynka zatiaľ bude zapisovať tie slová, ktoré z knižky zachytí, no pritom ich vo svojej bežnej reči nepoužíva.

Ak čítate pekný text práve jednu minútu a potom zrátate počet slov, ktoré ste prečítali, koľko slov sa vám za tú minútu podarí prečítať? A keď to vynásobíte piatimi minútami? My sme sa s učiteľmi dostali medzi 380 až 550 slov za päť minút (ráta sa všetko, aj spojky a citoslovcia). Ak si spomínate na kľúčový výskum o tom, koľko slov deti z menej podnetného prostredia počujú v ranom detstve za hodinu, tak viete, že je to tesne nad šesťsto. Šesto slov za hodinu. My sme z knižiek za päť minút vytiahli takmer toľko. Nič nepovzbudzuje vývin jazyka tak ako obyčajné čítanie knižky.

Avšak čo je ešte zaujímavejšie: tí učitelia, ktorí mali zapisovať slová, ktoré bežne nepoužívajú hlásili, že slová, ktoré zneli zdanlivo bežne. Šlo napríklad o vskutku, záhada, intenzívne, kde len, prepracovaná (predstavte si, učitelia! :) ) alebo boľačka. Keď si tieto slová čítate, ako často ich používate vy? Napísané sú vám isto známe. Ale kedy ste ich naozaj potrebovali použiť?(Kde je tá čokoláda, ktorú sme kúpili iba včera večer? No to je mi ale záhada.) Používate vskutku alebo používate bežnejšie naozaj? A keď sa vám čosi (nie obyčajné niečo) naozaj páči, čo iné vám napadne okrem tradičného super? (Cool nepočítame. :))

Ústny prejav je voči písomného vždy ochudobnený, omnoho menej košatý. No zároveň práve ústny prejav je zdrojom slovnej zásoby detí: deti v ranom veku kopírujú až 93 percent slovnej zásoby rodiča. S ňou potom prichádzajú do školy. Rozsah ich slovnej zásoby v maličkých hlavičkách znamená rozsah mentálnych konceptov (mama, psík, jablká). No a práve ten určuje to ako ľahko deťom pôjde učenie nových konceptov (veľryba? piráti? lipa? škovránok?).

Takže ak vy bežne nepoužívate slovo vskutku alebo záhada, vaše dieťa sa ho od vás pravdepodobne nenaučí. Ak ho neskôr začuje v škole, bude ho potrebovať počuť ozaj opakovane, aby si ho zapamätalo a aby ho aj začalo aktívne používať. Práve preto veda opakovane dokázala, že počet kníh v domácnosti má na budúce vzdelanie dieťaťa väčší vplyv ako vzdelanie samotného rodiča. Lebo totiž v knižkách sú záhady, piráti, tapírovia a Lindy, ktoré trénujú karate, Artúrovia Buchtovia na čokoládových diétach a Špinušky, ktoré spôsobujú penové potopy. V knižkách sú slová, ktoré vy síce nepoužívate najčastejšie, no vďaka knižkám sa vám v pasívnej slovnej zásobe zobudia rozkmitajú a začnú hľadať cestu do slovnej zásoby aktívnej. Slová ako čože, pravdaže či ubabraná.

Prezentácie

Po našej prednáške nás obkľúčila rota motivovaných učiteľov so žiadosťou o prezentáciu a o zoznam kníh, ktorý sme počas prednášky použili. Zverejňujeme teda obe.

Na workshope sme sa zamerali na knihy, ktoré možno nemajú veľa slov, a teda čitateľa — začiatočníka potešia, no čitateľa — pokročilého neurazia. Diskutovali sme o tom, prečo sú decká pri výbere kníh takmer stratené (vedeli ste, že 73 percent detí vo veku 6 — 17 by čítalo viac ak by vedeli čo?).

V závere tejto druhej prezentácie nájdete niekoľko fotografií z kníh nášho knižného trhu. Úloha pre učiteľov bola jednoduchá: skúsiť na základe jazyka v ukážke odhadnúť pre aký vek sú tieto knihy určené. (Prekvapenie: vydavatelia sú zväčša výrazne vedľa. Riadia sa skôr ilustráciami, nie náročnosťou jazyka. Napríklad obrázok a text s drakmi je odporúčaný ako prvé samostatné čítanie, ale som si istá, že bežný prváčik takýto text nezvládne.)

Počas prednášky aj workshopu sme použili horu dobrých kníh. Na tomto linku nájdete ich zoznam. 

Ak by ste pri objednávaní niektorého z titulov použili náš afiliátny link, podporujete tým našu prácu. Ďakujeme.

_____________
A ak by ste chceli vedieť, kedy vypustíme von najnovší článok, zapíšte sa do nášho spravodaja.

Vianoce sa na nás valia. Aby sme vám uľahčili hľadanie vhodných knižných darčekov, ponúkame vám výsledky čerstvej národnej štúdie, ktorá sa robí každé dva roky v Spojených štátoch.

Ide o štúdiu What Kids Want in Books (tj. Čo deti chcú od kníh), ktorú podporuje Scholastic, svetová spoločnosť pre vydávanie kníh, vzdelávanie a médiá so zameraním na deti. Výskum sa opakuje každé dva roky od roku 2006. V tomto článku nájdete výsledky z roku 2015 – v každom dvojročí sa totiž Scholastic zameriava na trochu iné otázky,

Štúdia sa zameriava na deti vo veku 6 až 17 rokov vo viacerých podskupinách, a na ich rodičov. Zisťuje, aké sú hlavné dôvody, ktoré vedú k tomu, aby si deti vybrali knihu na čítanie pre zábavu. To teda znamená, že nejde o povinné čítanie alebo o knihy, ktoré potrebujú z nejakého dôvodu do školy. Ak sa začítate, uvidíte, že americké deti s tými našimi majú celkom veľa spoločného. Myslím, že nájdete viacero podobností.

A výsledky:

70% všetkých detí vo veku 6–17, tj. 70% všetkých detí, ktoré sa zúčastnili na štúdii, sa vyjadrilo, že ich prvou voľbou sú knihy, ktoré ich rozosmejú.

Ktoré sú najsmiešnejšie knižky sveta? Nedáme dopustiť na Špinušku, ktorá vám skvele sadne od troch rokov až do šiestich. Potom sú tu Smradi, neuveriteľný to komiks pre decká od siedmych do vari aj desať rokov (ale je to taká švanda, že sa budete dobre baviť aj vy a bude vám ľúto, že v slovenčine máme zatiaľ iba prvé dve časti série). Rozprávky po telefóne sú podobne bláznivé, ale tiež aj čudné, predivné, miestami nezmyselné, rozumzastavujúce. Štikút a jeho draci budú dobre baviť mládež od desiatich vyššie, no a tínedžerov rozplače (a rozosmeje) John Green a jeho Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín.

A ďalej:

54% detí oceňuje príbehy, ktoré si vyžadujú predstavivosť

48% detí oceňuje vymyslené (teda nie realistické) príbehy

43% detí oceňuje postavy, ktorým by sa chceli podobať, pretože sú múdre, silné a odvážne

43% detí oceňuje príbehy, ktoré ich naučia niečo nové

41% detí má rado záhady a problémy, ktoré treba riešiť

a 73% všetkých detí sa vyjadrilo, že by čítali viac, ak by vedeli nájsť knihy, ktoré sa im páčia.

A ešte viac:

Deti vo veku 6-8 rokov viac než ostatné vekové skupiny prejavili záujem o knihy s postavami, ktoré „sú mi podobné“. To môže byť vlastne čokoľvek od Roalda Dahla, Pipi, Denník odvážneho bojka alebo napríklad Brata musíš poslúchať od Gabriely Futovej či O psovi, ktorý mal chlapca od Kláry Jarunkovej.

Deti vo veku 9-11 viac než ostatné vekové skupiny prejavili záujem o knihy „so záhadami a problémami, ktoré treba riešiť“. To je napríklad celá séria o krotení drakov, v  ktorej sa hrdinom stane ten, kto na hrdinu vôbec nevyzerá Harry Potter (v tomto veku vydržte do tretieho dielu) alebo možno aj Majster detektív Kalle Blomkvist. Už aj Hobit, áno, je to tak. A samozrejme Narnia, ďakujeme za pripomenutie!

Deti vo veku 12-14 viac než ostatné vekové skupiny prejavili záujem o knihy s postavami, ktorým by sa chceli „podobať, pretože sú múdre, silné a odvážne“. To je napríklad Hobit (aj keď tu by som skôr odporúčala českú verziu), Harry Potter, Hry o život (áno, veru tak) či Darca. Samozrejme Anna zo Zeleného domu alebo A tiež Brat mlčanlivého vlka od Kláry Jarunkovej alebo jej Jediná, ak ju ulovíte v nejakom antikvariáte.

Deti vo veku 15-17 viac než všetky mladšie deti vyhľadávajú knihy, ktoré „pomôžu na chvíľu zabudnúť na reálny život“. Znovu Harry Potter a Hry o život, a tiež Divergencia. Alebo Eleanor a Park, či Pán prsteňov. Tiež zvláštny Mark Haddon, alebo Jostein Gaarder.

Máte ďalšie odporúčania? Náš zoznam istotne nie je úplný. Dajte nám vedieť v komentároch.

Máte detiská pod šesť rokov? V tom prípade nazrite do Míľnikov detského čitateľa, ktorého sme vytvorili pre Martinus ešte v minulom roku alebo do našej megatutti série o čítaní s deťmi podľa veku.

Čítanie je najlepší spôsob relaxu –  už šesť minút čítania dokáže znížiť hladinu stresu o dve tretiny. Zároveň podľa tohto prieskumu zaberajú knihy na stres lepšie než iné upokojovače: lepšie než počúvanie hudby, prechádzka alebo šálka dobrého čaju. A lepšie než počítačová hra. Psychológovia predpokladajú, že je to preto, lebo ľudská myseľ sa musí sústrediť na čítanie. Keď sa začína sústrediť na literárny svet, ostatné veci prestávajú byť dôležité – a to zase uvoľní svalstvo a srdce. Výsledkom je vyrovnanejší, spokojnejší jedinec, tj. vy. Ktorý rodič toto nepotrebuje? Aha.

Testovania sa zúčastnilo šestnásť dobrovoľníkov. Všetci nešťastníci si najprv absolvovali bežné testy a cvičenia, ktorými sa v rámci takýchto testovaní zvyšuje srdcová činnosť a napätie (napríklad dostávali aj mierne elektrošoky). No a potom sa ich zase rozličnými spôsobmi pokúšali upokojovať. Výskumný tím si vzal na pomoc monitorovanie srdcovej činnosti a tiež sledovanie elektrodermálnej aktivity (je to vlastne sledovanie elektrických zmien na povrchu kože, čo zase umožňuje sledovať psychologické procesy v ľudskom tele).

Čítanie bolo najefektívnejšie, pretože napätie znížilo až o 68 percent. Testovaným stačilo iba potichu čítať, a už po šiestich minútach začal tep klesať a napätie vo svaloch sa uvoľnilo. Dokonca sa dostali na nižšiu úroveň stresu než boli pred začiatkom testovania.

Počúvanie hudby znížilo stresové hodnoty o 61 percent, šálka čaju o 54 percent a prechádzka o 42 percent. Hranie videohier ich znížilo úplne najmenej, iba o 21 percent. No v tomto prípade stresové hodnoty napriek miernemu zníženiu ostávali nad pôvodnou hladinou. David Lewis, neurolingvista, ktorý zabezpečoval testovanie, vyhlásil:

Najlepším relaxom je ponoriť sa do knihy. Platí to osobitne v ekonomicky neistých časoch, keď každý z nás túži po nejakej forme úniku. Nezáleží pritom veľmi na tom akú knihu čítate. No keď sa ponoríte do absolútne strhujúcej knihy, utekáte pred obavami a stresmi každodenného sveta. Strávite tak zopár chvíľ skúmaním sveta, ktorý vytvorila autorova predstavivosť.“

Je to viac než iba nejaké rozptýlenie. Je to aktívne zapojenie predstavivosti. Slová vytlačené na papieri stimulujú predstavivosť. Tým vám v podstate umožňujú vstúpiť do pozmeneného stavu vedomia.

Dôležitá poznámka: ide naozaj iba o zaujímavý pilotný výskum, ktorý by potreboval dobrý krok ďalej, a potom aj zverejniť v kvalitnom časopise psychológie. Šestnásť testovaných je pekná vzorka, no ďalšia fáza by si už vyžadovala košatejšiu skupinu. V tomto prípade totiž šlo o ľudkov, ktorí boli knihomoľmi, a mali teda dobre utvrdený zvyk vracať sa ku knihám – teda ľudkovia ako vy, rodičovia premilí. To vám by klesal tep a uvoľnovalo sa svalové napätie. Určite to otestujte najbližšie, keď v detskej izbe vypukne nejaký ozbrojený konflikt: namiesto zvýšeného hlasu na deti nasaďte Austenku na seba. Alebo Maya. Alebo čo už máte rozčítané.

Bolo by ale zaujímavé sledovať čo by sa dialo s tepom u detí, ktoré vyrastali na videohrách a ktoré si voči knihám nevypestovali žiaden vzťah. Do akej miery by ich kvalitný – (to treba zdôrazniť: naozaj kvalitný) – príbeh dokázal uvoľniť a zrelaxovať? Trochu či vôbec?

A ak by ich tie videohry upokojovali tak ako iných upokojujú knihy, čo potom? Ako sa s takouto informáciou dá pracovať a ako by sme takéto deti vedeli motivovať ku knihám? (Lebo vieme, že existuje obrovské množstvo výskumov, ktoré už teraz dokazujú, že rozčítané decká sa vedia lepšie sústrediť, sú motivovanejšie, viac si pamätajú. A tiež vieme, že práve toto videohry nerobia.)

Čo vy na to? Napíšte nám do komentárov.

___

Tlačovú správu k tomuto výskumu nájdete na tomto linku k časopisu Telegraph.
Photo Credit: Hindrik S Flickr via Compfight cc

Máme za sebou prvý týždeň septembra, a je celkom dobre možné, že máte za sebou prvé pokusy privykania na škôlku. Možno to u vás prebieha hladko – pravdepodobnejšie však je, že to bude prebiehať ťažšie.

Ech, adaptácia je náročná. Nakoniec, odchod do škôlky znamená, že dieťa je väčšinu dňa bez nás, závislé na pani učiteľke, ktorú zatiaľ nepozná, a k tomu sa musí o jej pozornosť deliť s ďalšími deťmi. To je situácia, ktorej by sa rada vyhla aj väčšina dospelých.

Viete však, že čítanie s dieťaťom vám môže pomôcť? Vo svete sa totiž čítanie používa aj ako súčasť terapie pri mnohých problémoch: pri depresii, pri deťoch, ktoré nezvládajú hnev, pri deťoch ako obetiach násilia, alebo pri oneskorení vývinu. Je teda šanca, že čítanie môže trochu pomôcť aj vám.

Tento článok sa v žiadnom prípade nesnaží o magické riešenia. U nás doma napríklad sa vlastne na škôlku čakalo vcelku dlho: čítanie-nečítanie, po prvom pokuse (mladá pani 3 a pán vedúci 5 rokov) sme to veľmi rýchlo vzdali a dievčatko sa nám ešte celkom dlho potom strhávalo a kričalo zo sna. Až na druhý pokus v tomto roku (4 a 6) to prebieha relatívne ľahko, bez plaču a s tešením sa. No teraz sme v malinkej skupine detí a vo veľmi tichom prostredí.

Pre všetky škôlkoveci vám hlboko odporúčam prečítať si tento rozhovor s detskou psychologičkou. 

Každé dieťa je iné a inak prejavuje svoje emócie. Sú deti, pri ktorých je aj párdňový plač prejavom hlbokej traumy a strachu z opustenia a sú deti, u ktorých plač po čase prejde do zvyku a nie je sprevádzaný tak hlbokými emóciami. Rodičia by sa rozhodne nemali riadiť radami, ktoré vyplývajú z porovnávania ich dieťaťa s inými deťmi a mali by citlivo vnímať, čo dieťa plačom signalizuje a zvážiť nakoľko a či vôbec je vhodné tak výrazný emocionálny prejav bagatelizovať vetou že „každé dieťa si predsa spočiatku poplače“.

Čítanie je gumidžús

Či sa rozhodnete pre škôlkovanie alebo – ak vám to situácia umožňuje – ostanete s dieťaťom ešte doma, všetko môže výrazne ovplyvniť ranné a večerné čítanie. Dokonca aj keď škôlku milujete, treba hľadať spôsoby ako dobehnúť čas, keď je pre potomka autoritou niekto úplne iný. Bez čítania je to všetko podstatne zložitejšie než s čítaním. Toto dokazujú viaceré výskumy. Ale prečo je to tak?

Čítanie dieťaťu znamená, že sa na neho absolútne sústredíte. Má vašu úplnú pozornosť. 

1. Dieťa tak opätovne zažíva vašu podporu, a to napriek tomu, že musí tráviť mnoho času ďaleko od vás.
2. Cíti, že je pre vás stále dôležité a jedinečné.
3. Je ochotnejšie otvoriť sa vám…
4. …a preto sa navzájom k sebe dokážete priblížiť.
5. Po náročnom dni alebo pred náročným dňom umožní dieťaťu sústrediť sa na jeden stabilný bod.
6. Výber vhodnej knihy môže deťom pomôcť s jeho problémami (tzv. reading therapy alebo bibliotherapy). Vám zase umožní nahliadnuť do jeho vnútra a lepšie mu rozumieť.
7. Čítanie má relaxačný účinok (ďaleko výraznejší než počúvanie hudby, prechádzka, šálka čaju alebo ehm ehm, počítačové hry).

Aké knihy si čítať?

Tie, ktoré si vaše dieťa obľúbilo. No skúste priložiť aj knižku o riešení problému alebo o zmene. Áno, kníh o škôlke je na trhu asi tak milión – ich slabou stránkou však je, že väčšinu času sa sústredia iba na dianie v škôlke. Teda na spev, hru, obed, šmýkalku a podobne. Emóciám sa nevenujú vôbec. Nespomínajú ani krik, ktorý tam môže byť, bitkárov spolužiakov, a už vôbec nehovoria o tom, ako veľmi deťom môže chýbať mama. O oddelení od rodiča sa na trhu knižka nenájde, a  to by sa práve hodilo. Hodil by sa príbeh, s ktorým sa dieťa vie stotožniť, no ktorý zároveň nie je príliš idealistický.

Ak spracúvate škôlku (alebo vlastne akúkoľvek veľkú zmenu), dajte počas čítania omnoho väčší priestor rozhovoru o príbehu a postavách. Tým deťom otvoríte dvere, do ktorých môžu za vami vojsť.

Tri tipy na privykacie knižky

1. Na trhu nájdete knižku vydavateľstva Paseka o strachu z tmy Vlk a tma. Je to vydarená kniha s naozaj bláznivými šťavnatými ilustráciami, ktorá sa venuje strachu z tmy. Príbeh dáva zmysel: starý vlk rozumie mladým vlkom a ich strachu, teda ho vôbec nepopiera a ani nad ním nemávne tlapou. Nakoniec, aj on sa ako mladý vlk bál. Práve jeho vlastný príbeh z mladosti vĺčatám nakoniec dodá odvahu (čo je inak veľmi dôležitá lekcia rodičovstva, pamätať si vlastné strachy).

Tento veľmi rozumne vedený príbeh o pochopení v závere urobí kotrmelec: a síce, že vĺčkovia sa vyliečia za jedinú noc. Isto? Tak predsa skutočný život nefunguje: strachy nás opúšťajú v štýle jeden krok dopredu, štyri kroky späť. Čakala by som aspoň náznak toho, že vĺčatá sa so starým vlkom stretli viackrát, že tých príbehov bolo viac než len jeden. Keď ju budete s deťmi čítať, určite sa o rozprávajte o tom, že na všetko si vyžaduje čas, že každý z nás rastie deň za dňom.

2. Liek pre vĺčika z pera Daniely Olejníkovej je zase o vĺčkovi, ktorý jednoducho raz začal byť smutný. Bezdôvodne. (Už len to „bezdôvodne“ by malo dostať cenu; je v tom zakorenená hlboká pravda.) Sova sa  mu rozhodne pomôcť takto:

„Liečba je úplne jednoduchá: skúšať a skúšať, kým niečo nezaberie.“

Tak toto je veru bližšie našim životom! Po mnohých (neúspešných) pokusoch sa raz ráno vlk zobudí s chuťou niečo podniknúť. A to je koniec!

Je to úžasný záver. Presne takto to v našich životoch chodí – častokrát sa uzdravíme po mnohých neúspešných pokusoch. Mnohé mamy vám povedia, že v Lieku pre vĺčika je naozaj nejaké kúzlo, pretože na deti pôsobí zázračne a vzbudzuje v nich nesmiernu empatiu.

3. Tretia kniha zase pochádza od Erica Carleho. The House for Hermit Crab je o rakovi pustovníkovi, ktorý jedného dňa zistí, že jeho ulita je mu už tesná. Nastal teda čas vyliezť z nej von a nájsť si novú, väčšiu.

Avšak vonku v otvorenom mori to bolo naozaj strašidelné bez ulity, do ktorej by sa mohol schovať. „Čo ak pripláva veľká ryba a zaútočí?“ pomyslel si.

Ha! Vidíte to? V otvorenom mori to bolo bez ulity strašidelné. Lebo určite bolo, mal na to právo. Nad útočnou veľkou rybou sa nedá mávnuť rukou. Mojej dcére sa v tejto časti zreničky rozšíria o dve čísla. Chudák ráčik!

Rak si teda nájde ulitu a pomaly sa začína zabývavať. A trvá mu to celý celučičký ROK. Aj vašim deťom to môže trvať dlho. Rak na to však ide veľmi dobre, a v tomto môže poučiť aj vás: v  každom mesiaci roka stretne iného morského živočícha, ktorý sa stane jeho priateľom: morské veternice a hviezdice ulitu ozdobia, slimáky ju udržujú čistou a morskí ježkovia ho chránia. Aké malé ciele si viete s vašim škôlkárom klásť vy? Rak nakoniec dorastie tak, že znovu musí vyliezť zo svojej ulity a začať hladať novú. Záver?

Dno oceánu vyzeralo väčšie než si ho pamätal, ale rak pustovník sa nebál.

Ani vy sa nebojte. Ráčikovia a deti rastú, a rodičia s nimi. Držím vám palce, ak práve prekonávate v životoch veľké zmeny. Odvahu, rodičovia!

___
Photo Credit: Cheatara via Compfight cc

Ste štyridsať päť percent!

Štyridsať päť percent rodičov, ktorí majú doma deti vo veku 2-8 rokov si s nimi totiž čítajú každý deň. Alebo viackrát do týždňa. Ten zvyšok nie, ako vyplýva z veľmi čerstvého slovenského prieskumu.

Výsledky sú šedivé: tridsaťšesť percent rodičov si vraj so svojimi deťmi číta zriedkavo či vôbec. Koľko premrhaného času, rodičovia! Akoby sme chodievali do svojej záhrady na kraji mesta, dívali sa na náš pozemok a povedali si, „Veď niečo už porastie.“ A možno porastie, možno vám vietor od susedov donesie niečo voňavé a pekné. Ale možno aj nie.

Dva hlavné dôvody prečo je to škoda-preškoda

Prieskum odkazuje na biedne (a stále horšie) výsledky slovenských detí v medzinárodných testoch čitateľskej gramotnosti PISA, a spomína ich na prvom mieste. A áno, to je smutné. Ale kým dieťa nastúpi na základnú školu, je tu niečo omnoho väčšie: dlhých šesť rokov života v rodine. Viete, prirastanie k mame a otcovi, k súrodencom. Normálny jednoduchý život – základ všetkých vzťahov.

A to je dôležitejšie, nie? Veď čítanie je okrem iného prevencia. Čítaním sa imunizujeme proti nezáujmu, chladu, odstupu, uf, všetkým tým možným chorobám, ktoré dnes rodinami otriasajú. Lebo keď problémy prídu (a to teda prídu, puberta a tie veci), decká s pevnou väzbou na rodičov týmto chaosom prechádzajú omnoho lepšie ako decká bez nej. A to vlastne platí aj o rodičoch. Taká vzácna možnosť položiť naozaj hlboké základy spoločnému vzťahu medzi vami a vašou dračicou či drakobijcom.

Prečítajte si prečo s knižkami nečakať na prvé narodeniny, 
a že čítanie maľúchom je gumidžús.

Mám trojkrokový návrh

Krok prvý: Brávajte svoju obľúbenú knižku so sebou v taške kade-tade a čítajte ako ste zvyknutí.

Krok druhý: Sledujte iných rodičov. A keď svojmu dieťaťu povedia niečo v zmysle, „No aha ako si pekne číta, to len ty si nechceš,“ prejdite ku tretiemu kroku.

Krok tretí: Obráťte sa k nim a povedzte niečo v zmysle „Čítanie nás nebavilo, kým sme neobjavili Boribona.“ Alebo „Videli ste už Kaza, ktorý si hľadal domček? To musíte vyskúšať!“ Krátko a bez výčitiek (na tie si vystačíme každá sama) ich teda pošlite za vašou najobľúbenejšou knižkou.

Pretože vy viete, že nie je kniha ako kniha. Viete, že decká, ktoré si nechcú čítať asi len nemajú dobrú knihu v ruke. A že zlacňované knihy s puzzle vo vnútri sa nedajú porovnať s Calvinom, ktorý nevie za ten svet lietať, a že s ním budú deti chcieť aj spať, lebo je to jednoducho nesmierne vydarený kúsok.

A potom nám o tom sem napíšte.

___

Zdroj výskumu http://www.tns-global.sk/informacie-pre-vas/tlacove-spravy/citame-s-detmi
Photo Credit: Sociales El Heraldo de Saltillo via Compfight cc