Po dlhšom čase sme pre vás pripravili dva nové interaktívne semináre s doktorkou Evou Reichelovou, s ktorou ste mali možnosť stretnúť sa na Konferencii pre (ne)obyčajných rodičov a takisto na našich ďalších diskusiách o rodičovaní. Dobre počúvame témy, ktoré by ste si priali prebrať s odborníkmi. A tak na jeseň sme Evu Reichelovú rezervovali rovno dvakrát. O čom budeme hovoriť tentokrát?

1. Ako pomôcť dieťaťu so zmenou (12. október 2019)

Prvý seminár, októbrový, je určený tým z vás, ktorí chcú trochu viac vedieť o tom, ako pomôcť dieťaťu prejsť náročným obdobím zmeny – či už je to začiatok škôlkovania, školovania, či ide o zmenu školy, zmenu v rodine… veď vy viete najlepšie. Budeme teda hovoriť o tom čo deťom pomáha adaptovať sa a ktoré dobre mienené rady známych vlastne vôbec nie.

2. Rodičovské ciele do nového roka (14. december 2019)

Počas tohto predvianočného seminára budeme hovoriť o tom, aké sú naše predstavy o výchove detí a aké ciele si zvykneme klásť. Samozrejme budeme hovoriť o tom, do akej miery sú naše predstavy naplniteľné, do akej miery ich formuje naše vlastné detstvo a ako sa v tom celom nejako rozumne zorientovať (a zároveň vlastné deti nezlomiť).

Viac informácií o programe ako aj lístky na seminár s Evou Reichelovou nájdete na stránke našej Konferencie (ne)obyčajných rodičov. Tuto klikajte!

Obe stretnutia budú znovu prebiehať tak, aby ste dostali čo najviac príležitostí pýtať sa. Okrem priamych otázok budeme znovu používať aplikáciu Slido.com s hashtagom #superhrdinovia. Kapacita oboch je obmedzená na 60 účastníkov.

Tešíme sa na vás!

Viac informácií o programe ako aj lístky na seminár s Evou Reichelovou nájdete na stránke našej Konferencie (ne)obyčajných rodičov. Tuto klikajte!

S kým by ste najradšej šli na večeru? Toto video nedávno obletelo svet. Už ste ho videli? Možno si aj poplačete, rodičia.

Ak ste ho už videli, pozrite si ho ešte raz. (Ak vám angličtina nejde dobre – ale nie jej tam veľa, v nastaveniach videa si viete zapnúť Automatic translation a tam vybrať slovenčinu alebo češtinu. Nie je to pekný preklad, ale postačí.)

Je to tak, my sme ich celebrity. Nebude to navždy. Ale kým máme ešte ten čas, treba ho využiť.

Po úvodných rokoch zbožňovania príde dospievanie so všetkými komplikáciami. Pamätáte na to svoje? Ech, vravím ja. Bohu vďaka, že cez to nemusím prechádzať znovu. Každopádne, ak sa našim deťom nepriblížime dovtedy, potom to pôjde vážne ťažko.

Áno, je to reklama. Ale počujte, rodičia, len nezačnite racionalizovať, že toto všetko je predsa len v scenári, prípadne, že vaše deti by toto nikdy nepovedali. Naše deti nás skutočne milujú a tiež nám veľa odpustia. Presne preto má zmysel snažiť sa, aby sme z večere/z večera urobili zmysluplný čas. Práve tak ako nabáda táto reklama. S tým sa dá súhlasiť. Reklama-nereklama.

Ako to robíte u vás doma vy, aby večer nebol bojovým poľom ale, naopak, harmonickým záverom?

Rodičovia, na prvom januári nie je nič magické. Začať niečo meniť sa dá kedykoľvek. Tak sa pridajte.

Možno ste už niekoľkokrát chceli zaviesť pravidelné čítanie do vášho denného programu, no deti nechcú ani za svet, vy už večer ani nevidíte, čítanie je posledná vec, ktorú máte na mysli.

A keďže sme tiež rodičia a veľmi dobre vieme ako to chodí, máme pre vás čosi naviac, čo vám môže štart do nového zvyku zjednodušiť. 

Takže čo teraz? Je to jednoduché – začnite dnes, a začnite smiešne malými cieľmi. Podľa výskumov by dieťa malo dostať aspoň 20 minút čítania denne, no teraz nechajte výskumy bokom. Začnite málom.

Začnite budovať zvyk

Dnes bude stačiť 5 minút. Dnes, a tiež niekoľko najbližších dní a týždňov. Ak si vaša ratolesť vyžiada viac, nech sa páči. Ak však nie, po piatich minútach odložte knihu bokom. A ak čítavate hlavne večer, potom si len šuškajte pod paplónom.

Aby sme vás a vaše deti motivovali, prizvali sme si k spolupráci ilustrátorku ilustrátorku Petru Lukovicsovú (áno áno, to je tá z knihy Cesta na svet), ktorá pre vás nakreslila obrázok zázračného stromu. Vytlačte si ho a spoločne po čítaní vymaľujte jeden lístok na strome. Ako budú pribúdať zelené listy, bude pevnieť aj váš zvyk čítať si spolu. Vždy po desiatich či pätnástich sa môžete odmeniť zmrzlinou, výletom do zoo alebo novou knižkou.

?Kliknite sem, aby ste sa dostali ku verzii plagátiku pre tlač.?

Tri ľahké spôsoby ako na to:

1. Majte obľúbenú knihu na wecku a využite každé kakanie vášho potomka.
2. Majte obľúbenú knihu na stole počas raňajok a využite chrúmajúcu (teda zatvorenú) pusu vášho potomka.
3. Majte obľúbenú knihu na chladničke a použite ju kým potomok líže nanuk. Olepené operiete/poutierate. Knihy nie sú z cukru, prežijú všeličo.

Pridajte sa k nám na Instagrame či na Facebooku, tam vás budeme každý deň povzbudzovať. Foťte momentky s vašimi deťmi a knihami, a používajte pritom náš zvyčajný hashtag #citajmesispolu. A takisto môžete svetu dať vedieť, že začínate pracovať na novom dôležitom zvyku, a použite náš hashtag #aspon5minut. Všetci vám zatlieskame!

 Povzbudili sme vás

Ak ste sa rozhodli pridať do tejto výzvy na jún/júl, už viete, že záštitu nad letnou výzvou prevzalo vydavateľstvo Zelený kocúr.  Každých desať dní sme žrebovali vždy štyroch výhercov, ktorých Zelený kocúr štedro odmenilo za snahu.

UPDATE 3: Aj tretia časť súťaže je už ukončená. 
Fináloví víťazi a superčitatelia sú Anna Strohnerová, Iveta Melicherová, 
Marek Hegedus a Ivana Ševčíková. Blahoželáme!

UPDATE 2: Už aj druhé kolo žrebovania je ukončené. 
Vyžrebovaní boli Lucia Goghová, Lenka Filipová, 
Peter Luprich a Angela Obročníková. Blahoželáme a ozveme sa vám na mail. 

UPDATE: Prvé kolo žrebovania je ukončené. 
Z vás všetkých, ktorí sa pustili do výzvy nám random.org vyžreboval tieto štyri mená: 
Ivana Dvoraková, Gita Pokrývková, Lenka Nedić a Diana Ducká. Blahoželáme! 
Ozveme sa vám na mail.

P.S.

Čítanie je dôležité. Avšak nezabudnite na to najdôležitejšie: že si chcete čítať, pretože sa máte radi – viac než pol hodinku s telkou po celom dni alebo novú hračku. Čítanie vám má všetkým prinášať radosť. Iba tak si budete môcť všetci dlho vychutnávať všetky jeho výhody. Hľadajte knižky, ktoré vám sadnú, zisťujte, čo vaše dieťatko už dokáže (neprehliadnite našu sériu o čítaní podľa veku), a robte z tohto času vašu prioritu.

Do čítania, priatelia.

Mamka Milka sa mi prvýkrát ozvala, keď jej Alžbetka mala rok a pol. Písala, že sú v knižkách až po uši, čítajú všade, a aj pani doktorka obdivuje širokú slovnú zásobu – aj keď Alžbetka najčastejšie počúva tak, že vyzerá, že vôbec nepočúva.

Teraz sa ozvala znova – no doma majú od poslednej správy už o jedného člena viac. A ako sa ukázalo, z malej Alžbetky sa stala medzičasom jedna ozajstná bejbysitterka – a okrem toho aj dospelá rozprávačka príbehov.

Čítame knižky pravidelne od cca 4 mesiacov. Je krásne vidieť ako sa jej fantázia pritom rozvíja: asi mesiac som jej pravidelne hovorila o obrázkoch v knižke Moja farma. Vymýšlala som si, keďže text nepočúva, no páči sa jej, keď si ho tvorím ja. A zrazu sa po mesiaci ozve: „Teliatko pije mliečko od mamičky kravičky, mačička je nakreslená, a sedí na fúriku, kohútik ráno robí kirikí…“ Až sa mi slzy vtisli do očí. A to som si celý čas myslela, že ju to nezaujíma.

Keď som bola mladšia (momentálne máme s manželom 30 rokov a dve krásne deti), vždy som túžila po tom, aby moje deti milovali knihy. No viem, že je potrebné ich tejto láske učiť. Našej Alžbetke sme začali čítať knižky cca v 5. mesiaci, hlavne večer v postieľke pred spaním. Chcela som, aby sa z večerného čítania stala bežná rutina ukladania k spánku a nakoniec sa mi to podarilo.

Večer čítame vždy pol hodinu, a k tomu aj cez deň. Avšak večer je to už rituál. Niekedy vôbec nevládzem, ale vždy idem.

Naivne sme si s manželom vždy mysleli, že naše dieťa bude tíško sedieť (prípadne ležkať) v posteli a my budeme meniť hlas a dlho čítať rozprávky. Avšak naše malé drobátko nás rýchlo vyviedlo z omylu. Momentálne (malá má takmer 2,5 roka) konečne vie chvíľku počúvať aj text z knižiek, hoci radšej má, keď jej ho k obrázkom dotváram sama. Preto sme odložili knižky s množstvom textu a prešli na také, kde je veľa obrázkov.

Najnovšie k nám pribudol nový člen rodiny Ondrejko (2 mesiace). Malý plačkal v húpačke – a zrazu si k nemu Alžbetka sadla, dala mu knižku na nôžky a hovorí: „Ondrejko neplač, budeme si čítať. Tu máš takúto o prasiatkach a ja budem čítať o mackoch.“ Začala nahlas rozprávať a malý ju počúval bez plaču. No a ja som spoza dverí hľadela na dve najväčšie šťastia v mojom živote.

Milí rodičia, je to tak – všetko všetúčko čo namáhavo pestujeme z nás po pramienkoch prechádza na naše deti. Žiadne čary. Len drobné a nenápadné opakovania, ktoré na prvý pohľad nemusia prinášať žiadnu zmenu.

Aby vás potom prekvapili – a vo dverách rozplakali.

Dnes píše Peťo. Poznáme sa už dlho, ešte z pravekej éry za slobodna. Jeho budúca žienka vtedy trhala lupienky z kvietka nejakého kríka, ja som sa dívala do oblohy nad mestom. Mali sme všetci tak nejako málo rokov a ešte veľa pred sebou.

Dnes majú dve deti: ich druhé sa im narodilo trochu pred našim druhým. Raz sme ich stretli v meste na ulici. Moje menšie malo asi mesiac, staršie trochu cez dva roky. Keď som sa ich vyžmýkaná (a pravdepodobne aj nesprchovaná, hladná a neučesaná) spýtala ako to vôbec zvládajú, začali sa smiať. Smiať! Že oni už nepratajú, oni už len vždy rýchlo zavrú dvere. Smiali sa a mňa to vtedy nesmierne pozdvihlo. Materstvo dokáže byť veľmi osamelá inštitúcia. Vedieť, že niekto tým ide pred vami a potkýna sa podobne vie veľmi povzbudiť.

Takže dnes píše Peťo, a aj preto, že je to otec. Že stačí byť ochotník, že mužská duša je krehká, a že čo viac treba. 

Som otec, som gramotný a milujem svoje deti. Čo viac treba?

Narodil som sa v osemdesiatych rokoch, a tak som mal možnosť zaspávať spolu s mojimi sestrami pri tom, ako nám otec premietal diaprojektorom na strop rozprávky. Pretáčal okienko, po okienku a čítal, prekladal z ruštiny alebo sme počúvali češtinu. V našej izbe sa kopili rozprávkové knihy, LP platne, ktoré sme počúvali tak dlho, že aj dnes viem niektoré pasáže spamäti.

Takto postupne sa vo mne tvorila predstava, že jedného dňa otvorím celý ten fantastický svet svojim deťom. Vždy ma nadchýnala myšlienka z Nekonečného príbehu, že kdesi dieťa otvorí knihu a spojí sa s celkom iným svetom. Ale kde začať?

Keď Miriam troška vyrástla, povedal som si, že nastal čas, aby sme stvorili „rozprávkový rituál“. Začal som teda vymýšľať jednoduché rozprávky a jej hračkách, kde sa nachádzala aj ona. Chcel som ju zapojiť a keďže už rozprávala, tak som jej dal vždy priestor ovplyvniť to, čo sa bude diať. Občas mi to dokázala riadne skomplikovať. Nakoniec sme sa dostali až do fázy, keď sme každú rozprávku štartovali spoločným „Kde bolelo, tam bolelo, bol raz jeden hrad…“. Našli sme spoločný kľúč do fantázie.

Neskôr sa narodil Dávid a úplne plynule sa stal súčasťou tohto sveta. Občas boli rozprávky neprístojné (plné grgajúcich a prdiacich zvieratiek) a „na hlavu“, ale otcovia si tiež po ťažkom dni potrebujú uletieť. Vymýšľané príbehy sme začali striedať s knihami, inokedy sme postavy z kníh vmixovali do nášho sveta. Občas som tápal, ktoré rozprávky sú príliš komplikované, ktoré až príliš jednoduché, a špeciálne pán Dobšinský spôsobil, že som sa občas v príbehu zasekol. Niekedy je zaťažko vysvetľovať štvorročným deťom, ako to vlastne zabili tú macochu.

Tu nastáva taká občasná komplikácia. Sú rozprávky a príbehy, ktoré by som si rád prečítal ja. No moje deti o nich nemajú najmenší záujem. Na druhej strane čítať piaty krát o tom, ako princezná Elza chystá oslavu, alebo Sofia hľadá šaty, je vážne ohrozenie krehkej mužskej duše. Pre záchranu môjho duševného zdravia sme sa teda dohodli, že sa dohodneme. Našťastie sme si celkom obľúbili Mimi a Lízu a postupne sa prepracovali aj k Narnii. „Dyznijovských“ princezien sme sa celkom nezbavili, ale objavili sme aj kvalitnejšie príbehy.

Ako muž som sa musel naučiť, že pri rozprávkach sa nemusí ticho ležať, a že to nie je vojenský dril disciplíny. Rovnako mi chvíľu trvalo pochopiť, že večer nemusíme naplniť plán prečítaných strán, a môj vkus na rozprávky nie je ten najlepší. Nejde ani tak o to, či mám zručnosť hercov SND, pokojne stačí ak som ochotník t.j. ochotný urobiť viac, ako sedieť pri televíznych novinách.

Všetky bonusy zo spoločného čítania, celý svet fantázie, mi príde už len ako bonus. Oveľa viac je, že sme na konci dňa spolu. Aj keď sa to samozrejme nepodarí vždy. Prežívame spolu príbehy, máme sa k čomu cez deň vrátiť, aj cez knihy a príbehy budujeme svoj vzťah.

Niekedy je za mnou ťažký deň, inokedy sa mi nechce meniť hlasy, alebo čítať infantilný príbeh, ale každý deň som otec, som gramotný a milujem svoje deti. Čo viac treba?

___

Peťa nájdete kade-tade, a hlavne na pánskom webe mužom.sk. Odporúčame!

Photo Credit: žibuoklių jūra via Compfight cc