Štvrtý týždeň Prečítaného leta je za nami. Všade voda, samá voda.

Inak bol ale celý vodný týždeň veľmi pomalý, letný a spokojný. Takýto:

Kluci běhali v dešti až byli durch. Tu a tam něco. Málo klidu na soustředění pro mě. Ale fakt krásné dny.,

napísala o ňom Zuzana. Nám sa to behanie v daždi často zdá v materstve veľmi málo. Ale nie je, veru nie je. Materstvo je náročné dobrodružstvo, a o to lepšie padne, že málo naozaj stačí.

Aj to sme si chceli v Prečítanom lete pripomenúť: že žiadne drahé krúžky a itinerár na šesť stránok. Iba drobnosti.

Čítali sa nové aj staršie príbehy.

Pampúch si číta všeličo, krásne a neobyvklé knihy. V tomto týždni to bola Řeka, a určite si to nenechajte ujsť. Řeka je kniha, ktorú pokojne kúpte ako dar, keď máte chuť kúpiť ponožky, lebo už neviete čo iné. Je lepšia. Menej neutrálna. Ako dar možno niečo rozvlní.

Zuzana pozbierala zaujímavú kombináciu českých titulov a Edita k tomu pridala niekoľko zahraničných. Retro leporelá vo mne vzbudzujú rozličné nostalgické nálady a vyvolávajú spomienky. Som vďačná, že stále bez problémov rozumiem češtine! (A som vďačná, že moje deti rozumejú angličtine.)

My sme v tomto týždni najviac čítali o úhorovi z knihy, ktorá ho vykreslila ako jedno nesmierne tajomné prekrásne stvorenie. Takéto knihy ja veľmi môžem a veľmi mi v slovečnine chýbajú.

Počas celého týždňa aj naďalej víťazili jednoduché hry s dobrým nápadom. Aha.

Polárka sa odvážne brodila potokom (až 200 metrov to bolo!) s tromi deťmi. Že to bola expedícia náročná sa dočítate v článku. Aj susedy ich vystríhali, aj pijavice, hady a švagrovia všemožne ohrozovali… leto za domom u babky ako má byť.

Pre mňa osobne bol najväčším prekvapkom vedrový močiar, ktorý s deťmi vyrobila Antimama. I keď v ňom pijavice nepestujú, zverov majú požehnane, napríklad komárie larvy. Na leto ideálne!

Rybníkom sa brodili aj Klokánkovia, a bola to zábava. Neskôr v týždni už prišlo na najrozličnejšie vodné hrátky s mydlom, nádobkami a legom.

Nuž a po brodení príde rad znovu na malé veci, lebo aj tak z nich sa najviac skladá deň. 

U Adamkov sa rozbehla plastelína a stavba lodí. Marianna hrami dopĺňa knihy, ktoré Adamko číta, a tak si podľa Lily a rybka vytvarovali oranžovú rybku a k tomu postavili loď.

Podobne to prebiehalo aj u Miriam, kde sa zase lovili ryby.

Dagmar z úžasnej stránky o Tvorivých prstoch prišla s efektným nápadom, kde sa mrazia tony ľadu, do nich sa púšťa soľ a do tej sa maľuje.

Nuž a u Zuzany sa dokonca pridali aj lívanečky.

A to je všetko. Drobnosti, za ktoré sme v očiach našich detí superhviezdami.

Nasledujúci týždeň je o hradoch, rytieroch, priepastiach a princeznách. Tešíme sa!

(Michodom, spomínate?)

Pravda je ale úplne inde. Však, superrodičia? Dietko jednoročné vám bude knihu trhať z rúk. A po minúte zabudne, že sa s ňou hralo. A keď si spomenie, bude ju mať dolu hlavou a bude po nej skákať. Dietko trojročné tiež vydrží tak najviac päť minút. Dietko päťročné už vydrží aj tých desať minút – ale aj to len za predpokladu, že po vás práve nelezie jeho ročný súrodenec, prípadne že nevešiate prádlo, nevaríte treťou rukou ryžu a nestúpili ste na lego kocku.

Keďže pracujem z domu a moje deti neškôlkujú, zaviedla som v rodine nový poriadok: po raňajkách si zhruba hodinu čítame, aby sa potom mamina mohla do pracovne odobrať a tam sa hodinu nechať vyrušovať zase úplne iným spôsobom. Prvých pár dní nám to veľmi dobre fungovalo. Decká povyťahovali sto kníh z políc a listovali sme všetci spolu, dokonca ani káva sa nikam nevyliala.

Po pár dňoch sa to všetko začalo meniť a v súčasnosti sme niekde tu: mama číta a deti okolo nej poletujú. Slečna (3,5r) robí piknik, varí hračkársky čajík, ošetruje plyšáky a dojedá raňajky. Mladý (5,5r) rozbieha nejaký vlastný projekt, ktorý je po hodine skutočne aj funkčný, alebo kreslí. Viac-menej sú ticho, no každý z nich sa venuje vlastnej zábavke. Okrem mňa počuť hlavne nášho psa, ktorý verí, že všetko jedlo sveta je jeho a strašne sa chce dostať ku zvyšku praženice.

Pomyslíte si, že takto sa predsa nemôže dať čítať. Nie čítať tak, aby deti aj vnímali dej a dokázali ho sledovať.

A predsa: vždy, keď ma premôže frustrácia (z vlastných očakávaní), knihu zavriem a zdvihnem sa na odchod, deti protestne povstanú. Vždy presne vedia, kde v príbehu sme. Vedia prerozprávať aj hlavný zvrat a dokonca si pamätajú nejaké nové slová. Na týchto fotkách sme čítali O psovi, ktorý mal chlapca. Je to naša prvá zrelšia kniha, ktorú sme prečítali na jeden šup počas tejto rannej hodinky, a to prosímpekne v rámci robenia kĺzačky z toaletných roliek. Dokonca sme sa k niektorým pasážam vracali viackrát. Obe moje deti absolútne fascinuje časť, kde chlapčisko psíka ponúkne jablkom, a ten doň zo slušnosti zahryzne. V tej chvíli okolo nich svet prestane jestvovať, a Dana Zacharová ten moment ilustruje čierno-bielo, pričom farební sú iba pes s chlapcom a to jablko.

Chcem vás teda povzbudiť, aby ste brali všetko čo máte práve teraz doma. Čítanie hoci aj s praženicou, chorým macom, legom, kreslením a skučiacim psom. Strčte im do ruky plastelínu, voskovky alebo hoci pletacie ihlice, ak na to máte vek. Alebo viete čo? Nanuk! Calippo vydrží dobrých desať minút, to sú aspoň dve kapitoly.

Totiž najčastejšou škodnou sú naše vlastné očakávania. Ak čakáme, že v pozadí bude hrať Smetana, deti budú potichúčky čučať a my v spomalenom zábere otáčame listy kníh v zapadajúcom slnku, vydržia nám tie pokusy o čítanie tak dva dni – v tom lepšom prípade. Väčšina tých oslnivých momentiek z čítania, ktoré vedia rodiča na fotografiách iných rodičov vydesiť je totiž práve to: momentka.

Ale dôležitejšie než ako dostaneme slová do detských uší je že ich tam vôbec dostaneme. 

Máte veselé/podivné/smiešne zážitky z čítania? Napíšte nám do komentárov. Alebo ešte lepšie: napíšte na spolucitajmesispolu.sk, pridajte fotku-dve, a my to zverejníme na povzbudenie ostatným.

Nedávno bol na stránke muzom.sk uverejenený môj článok o tom, koľko s deťmi čítajú otcovia a prečo by mali viac. Že by mali, nad tým netreba dumať: sú rodičia rovnako ako aj mamy, počas čítania sa zbližujú s deťmi rovnako ako mamy (a viac), a naviac ešte vytvárajú vzor – že teda aj muži si čítajú, nie iba mamy.

Prečítajte si článok O čítaní, ihrisku, opekačke a sexi oteckoch.

Nuž a to toto otcovské čítanie bude zase ich synom (ktorí ho začnú kopírovať) prinášať ovocie v škole. A nie iba ovocie na pár dní alebo týždňov.  Celé roky to budú! Tak vraví veda: čím skôr deti dostanú do rúk knihu, tým dlhšie si užívajú výhod v porovnaní s deťmi, ktoré nečítajú.

Ale kedy?

Tak znela otázka, ktorá sa po publikovaní článku vynorila hlavne v rozhovoroch so známymi a priateľmi. A preto tento článok. 

Odpoveď: každý deň. Ale stačí chvíľka.

Jedno je jasné: neexistuje žiadne nemenné pravidlo, pretože každá rodina je iná. Možno pracujete na zmeny. Možno ste večer úplne mimo, ale ráno ste ako včelička. Treba využiť ten čas, ktorý máte.

• Večerné tatovo čítanie je klasika rodičovstva. Pomáha tiež mame uspať bábätká alebo hoci len narýchlo skultivovať kuchyňu. Alebo si len tak sadnúť!

Naviac alebo namiesto toho:

• Majte knihu poruke, kým dieťa ráno či večer tlačí na nočníku alebo záchode. Je to pár minút, no ráta sa. Nikto nevie s kakajúcimi deťmi blbnúť tak ako oco.
• Čítajte deťom kým sú vo vani. Samozrejme, závisí od veku.
• Dajte si na ráno Heviera cestou v aute, a poriadne nahlas. My tomu doma hovoríme Sovička v heavy-metalovom podaní. (Neľakajte sa, Hevier píše tak, že si to pamätáte na tretie počutie. Poriadne hlbokým metalovým hlasom treba zahučať: „Shovhičkhaaa, to je hlavičkhaaa, učí sa čítať slovhíííčkhaaa!!! 
• Listujte kutilovskými/športovými/rybárskymi časopismi, ktoré máte doma, ráta sa!
• Nechávajte deckám doma písmenkové magnetkové odkazy na chladničke, a to bez ohľadu na ich vek. Po návrate domov, ak tam stále budú, ich s deckami čítajte.
  

A k tomu zopár tipov modrokoníkovských mamičiek:

1. U nás čítajme obaja aspoň jednu rozprávku. Ocko si môže vybrať, či chce čítať prvý alebo druhý.
2. U nás sme čítali obaja – buď jeden jednému a druhý druhému dieťaťu, alebo jeden obom. Po narodení najmladšieho čítal prevažne muž, lebo ja som uspávala drobca.
3. U nás od začiatku číta večer viac-menej len tatito. Ja skôr cez deň.  
4. Môj muž nerád číta, ale vymýšľanie mu ide parádne, takže „číta“ obrázkové.
5. Baby si vždy vyberú kto im má čítať: jeden jednej v izbe, druhy druhej v obývačke, každej iná knižka podľa ich výberu. Vždy sa jedujeme keď jeden číta viac kapitol tej väčšej a druhý sa potom stráca v pokračovaní deja.
6. My sa striedame. Ja čítam, muž vymýšľa z hlavy: najčastejšie rozprávky o rodine troch princezien, čo zažili alebo zažijú, jednoducho o nás, ale upravené do rozprávkovej podoby (napríklad pred cestou, výletom, nejakou oslavou a podobne). Máme limit jednu rozprávku na osobu/vecer. Cez deň čítame samozrejme toľko, koľko chcú a vládzu počúvať, ale večer musia byť všetky o 19.30 v postieľkach. Ak sú tam neskôr, nečítame, lebo už nevnímajú, také sú unavené.
7. U nás večer číta muž, dal si limit 2 knižky. Číta jednopríbehové knižky. Ak je v knižke viac rozprávok, tak len jednu.
8. No a nakoniec ako to funguje u nás, v rodine Čítajme si spolu: tata číta počas raňajok. Je to môj čas, kedy som bez detí a robím, čo potrebujem či chcem (sprcha, čítanie, článok, raňajky osamote, čokoľvek).  On zatiaľ kŕmi deti, odháňa hladné psiská a číta nahlas.

Na záver tri základné pravidlá tatovho čítania

Po prvé: kľúčom je vybrať niečo, čo vás bude baviť. Ak pri knihe zaspávate, preč s ňou – nemá zmysel nič predstierať. Určite nechceme deti učiť, že knihy sa musia pretrpieť a treba zaťať zuby.

Po druhé: čítať si sám, pre vlastný pôžitok. Hoci aj v audioknihách cestou do práce a späť. Nesedí vám beletria? Škoda, ale predsa – máme známeho, ktorý sa kníh stráni a za celý život ich prečítal tri: dve lezecké a jednu bežeckú (Stvorení pre beh, keď začnete, neodložíte, varovala som vás). Čuduj sa svete, je to lezec a bežec. Čo ste vy? Existujú výborné kuchárske knihy, cestopisy, fenomenálne príručky prežitia. Ekonómia ako by ste neverili, že môže byť. To všetko sú knihy a rátajú sa. Hlavne aby ste našli niečo, čo vás chytí – deti vás majú vidieť čítať. Nakoniec, svet je väčší než polica s viktoriánskou literatúrou.

Po tretie: musíte nástojiť: „Toto je môj čas s deťmi. Ruky preč od mamy, od Lega, od zubnej kefky. Ruky preč, teraz ste moje, decká!“

Tak ako? Ktorý tip sa vám hodí? Alebo ako to robíte u vás? Napíšte nám do komentárov. 

___
Photo Credit: geert.dehert via Compfight cc

Nuž, je to tak. Nie je ľahké vyrábať čitateľov, a už vôbec nie lacné. Čo si vaše detiská našli cez Vianoce pod stromčekom? Viac plastu či viac papiera? (Tie naše už pri ohmatkaní prevracajú očami a zívajú „Záse knihááá.“) (Ale potom sa tešia, samozrejme). FB stránka Psychológia pre milujúcich rodičov presne k tejto veci pred pár dňami uverejnila výborný článok, a my ho veľmi radi s ich dovolením zdieľame.

Aké hračky kupovať pre malé deti?

Rodičia a príbuzní sú často zmätení – ponuka v obchodoch je obrovská a my nevieme, ako sa v nej orientovať. Stačia ročnému dieťatku obyčajné kocky, alebo potrebuje minipočítač, ktorý svetielkuje a rozpráva, najlepšie v rôznych jazykoch? Ak by sme mohli výber nechať na drobcoch, bolo by to asi jasné. Čím viac blikania a hudobných efektov, tým je pre ne hračka atraktívnejšia. Ale čo ak chceme, aby hračky deti nielen zaujali, ale aj rozvíjali?

Čerstvý výskum z časopisu JAMA Pediatrics nám môže pomôcť „hračkovú dilemu“ aspoň čiastočne vyriešiť. Výskumníčka z Univerzity v Severnej Arizone Anna Sosa sa zamerala na to, ako hračky pôsobia na rozvoj rečových schopností, pretože naučiť sa komunikovať je jednou z hlavných vývinových úloh batoľacieho veku. A čo zistila? Asi to tušíte aj sami: „Keď hovorí hračka, nehovorí dieťa!“

Výskumu sa zúčastnilo 26 párov rodičov a ich deti vo veku 10 až 16 mesiacov. Každá rodina dostala tri skupinky hračiek. V prvej boli elektronické hračky ako detský počítač, telefón, hovoriaca farma a podobne. V druhej tradičné hračky: puzzle, „vkladačky“ s rôznymi tvarmi, kocky s obrázkami. Tretiu skupinku predstavovali knižky. Rodinky s deťmi sa pri svojich hrách nahrávali a výskumníčka neskôr záznamy analyzovala, aby zistila, ako rôzne typy hračiek podporujú alebo nepodporujú komunikáciu.

A naozaj našla významné rozdiely: Elektronické hračky, ktoré rozprávali, svietili a spievali, boli rozvoju jazyka menej nápomocné než tradičné hračky a knihy.

Prečo je to tak?

Vysvetlenie nájdeme v správaní rodičov. Pri hre s elektronickými hračkami majú rodičia tendenciu nechať hračku a dieťatko osamote, pretože spievajúce či blikajúce veci dieťatko prirodzene zaujmú aj sami. Rodičia teda s deťmi pri hre menej komunikovali a menej odpovedali na ich prejavy. Aj bábätká boli pri takejto hre „skúpejšie na slovo“, ich pozornosť plne pohltila hračka.

Naopak knihy najviac podporovali komunikačné výmeny medzi bábätkami a rodičmi. Ak však dieťa aktuálne nepreferuje čítanie, považuje výskumníčka za vhodnú alternatívu tradičné hračky.

Ak je teda vašim cieľom podporiť u bábätka vývin reči, vyberajte skôr knižky alebo jednoduchšie hračky. Namiesto peňazí, ktoré investujete do elektronických hračiek obetujte radšej svoj čas na spoločné čítanie alebo stavanie kociek. Blikajúce a spievajúce hračky dokonale plnia úlohu zaujatia detskej pozornosti – a naozaj existujú situácie, kedy nám zaručia dlho očakávanú chvíľu oddychu.

Neplatí však, že čím je hračka zložitejšia, tým je pre dieťa prínosnejšia. Ochotného rodiča či staršieho súrodenca zatiaľ žiadne drahé svietiace a hovoriace zariadenie nenahradí.

Čo vy na to, rodičovia? Z akých darov sa vaše decká najviac tešia? A ak kupujete hračky, akým dávate prednosť? Podľahli ste niektorej z hračkárskych celebrít alebo statočne odolávate Spidermanom a spol.?

Dnes píše Veronika, mama Hanky (3.5) a Mateja (1.5).

Máme to šťastie, že bývame len pár metrov od našej knižnice a ešte väčšie šťastie, že knižnica je súčasťou nádherného parku. Do knižnice chodievame radi a často. Parádny spôsob ako deti naučiť, že o požičané sa treba starať a neskôr aj vrátiť, a že existuje kopec kníh a príbehov.

Raz, keď sme vyšli z knižnice a nechcelo sa nám este ísť domov, usadili sme sa pod gaštanom v parku. Vytiahli sme čaj v termoske, nejaké keksíky, ale hlavne knižky. A naše deti sa na to chytili tak, že sa z toto stala tradícia.

Aj keď je už chladno, v čiapkách sedíme na lavičke pod už opadaným gaštanom, pijeme teplý čaj a objavujeme čarovný svet rozprávok. Knižkový piknik, ako to voláme, je pre nás cesta ako presýtené dietky trochu upokojiť, spomaliť a popri tom do nich vštepovať lásku ku knihám. Na čerstvom vzduchu je zvedavosť ako skončí príbeh akási väčšia, rozprávanie a vžívanie sa do postáv ide lepšie (susedia nebúchajú na stenu) a je nám spolu dobre.

V zime sa možno nedá sedieť pod opadaným gaštanom celé popoludnie, ale čo tak päťminútový oddych počas prechádzky na čaj z termosky a jednu básničku? Veronika to rieši takto:

Čo vy na to? Vyskúšate?

Máte dobrý nápad, tip alebo vám knihy menia vzťah s vašimi deťmi? Napíšte nám na FB alebo na spolu@citajmesispolu.sk. Podeľte sa s ostatnými. Nakoniec, toto je beh na dlhé trate a musíme si pomáhať.

___
Photo Credit: baengel via Compfight cc