Pravda je ale úplne inde. Však, superrodičia? Dietko jednoročné vám bude knihu trhať z rúk. A po minúte zabudne, že sa s ňou hralo. A keď si spomenie, bude ju mať dolu hlavou a bude po nej skákať. Dietko trojročné tiež vydrží tak najviac päť minút. Dietko päťročné už vydrží aj tých desať minút – ale aj to len za predpokladu, že po vás práve nelezie jeho ročný súrodenec, prípadne že nevešiate prádlo, nevaríte treťou rukou ryžu a nestúpili ste na lego kocku.

Keďže pracujem z domu a moje deti neškôlkujú, zaviedla som v rodine nový poriadok: po raňajkách si zhruba hodinu čítame, aby sa potom mamina mohla do pracovne odobrať a tam sa hodinu nechať vyrušovať zase úplne iným spôsobom. Prvých pár dní nám to veľmi dobre fungovalo. Decká povyťahovali sto kníh z políc a listovali sme všetci spolu, dokonca ani káva sa nikam nevyliala.

Po pár dňoch sa to všetko začalo meniť a v súčasnosti sme niekde tu: mama číta a deti okolo nej poletujú. Slečna (3,5r) robí piknik, varí hračkársky čajík, ošetruje plyšáky a dojedá raňajky. Mladý (5,5r) rozbieha nejaký vlastný projekt, ktorý je po hodine skutočne aj funkčný, alebo kreslí. Viac-menej sú ticho, no každý z nich sa venuje vlastnej zábavke. Okrem mňa počuť hlavne nášho psa, ktorý verí, že všetko jedlo sveta je jeho a strašne sa chce dostať ku zvyšku praženice.

Pomyslíte si, že takto sa predsa nemôže dať čítať. Nie čítať tak, aby deti aj vnímali dej a dokázali ho sledovať.

A predsa: vždy, keď ma premôže frustrácia (z vlastných očakávaní), knihu zavriem a zdvihnem sa na odchod, deti protestne povstanú. Vždy presne vedia, kde v príbehu sme. Vedia prerozprávať aj hlavný zvrat a dokonca si pamätajú nejaké nové slová. Na týchto fotkách sme čítali O psovi, ktorý mal chlapca. Je to naša prvá zrelšia kniha, ktorú sme prečítali na jeden šup počas tejto rannej hodinky, a to prosímpekne v rámci robenia kĺzačky z toaletných roliek. Dokonca sme sa k niektorým pasážam vracali viackrát. Obe moje deti absolútne fascinuje časť, kde chlapčisko psíka ponúkne jablkom, a ten doň zo slušnosti zahryzne. V tej chvíli okolo nich svet prestane jestvovať, a Dana Zacharová ten moment ilustruje čierno-bielo, pričom farební sú iba pes s chlapcom a to jablko.

Chcem vás teda povzbudiť, aby ste brali všetko čo máte práve teraz doma. Čítanie hoci aj s praženicou, chorým macom, legom, kreslením a skučiacim psom. Strčte im do ruky plastelínu, voskovky alebo hoci pletacie ihlice, ak na to máte vek. Alebo viete čo? Nanuk! Calippo vydrží dobrých desať minút, to sú aspoň dve kapitoly.

Totiž najčastejšou škodnou sú naše vlastné očakávania. Ak čakáme, že v pozadí bude hrať Smetana, deti budú potichúčky čučať a my v spomalenom zábere otáčame listy kníh v zapadajúcom slnku, vydržia nám tie pokusy o čítanie tak dva dni – v tom lepšom prípade. Väčšina tých oslnivých momentiek z čítania, ktoré vedia rodiča na fotografiách iných rodičov vydesiť je totiž práve to: momentka.

Ale dôležitejšie než ako dostaneme slová do detských uší je že ich tam vôbec dostaneme. 

Máte veselé/podivné/smiešne zážitky z čítania? Napíšte nám do komentárov. Alebo ešte lepšie: napíšte na spolucitajmesispolu.sk, pridajte fotku-dve, a my to zverejníme na povzbudenie ostatným.

Nuž, je to tak. Nie je ľahké vyrábať čitateľov, a už vôbec nie lacné. Čo si vaše detiská našli cez Vianoce pod stromčekom? Viac plastu či viac papiera? (Tie naše už pri ohmatkaní prevracajú očami a zívajú „Záse knihááá.“) (Ale potom sa tešia, samozrejme). FB stránka Psychológia pre milujúcich rodičov presne k tejto veci pred pár dňami uverejnila výborný článok, a my ho veľmi radi s ich dovolením zdieľame.

Aké hračky kupovať pre malé deti?

Rodičia a príbuzní sú často zmätení – ponuka v obchodoch je obrovská a my nevieme, ako sa v nej orientovať. Stačia ročnému dieťatku obyčajné kocky, alebo potrebuje minipočítač, ktorý svetielkuje a rozpráva, najlepšie v rôznych jazykoch? Ak by sme mohli výber nechať na drobcoch, bolo by to asi jasné. Čím viac blikania a hudobných efektov, tým je pre ne hračka atraktívnejšia. Ale čo ak chceme, aby hračky deti nielen zaujali, ale aj rozvíjali?

Čerstvý výskum z časopisu JAMA Pediatrics nám môže pomôcť „hračkovú dilemu“ aspoň čiastočne vyriešiť. Výskumníčka z Univerzity v Severnej Arizone Anna Sosa sa zamerala na to, ako hračky pôsobia na rozvoj rečových schopností, pretože naučiť sa komunikovať je jednou z hlavných vývinových úloh batoľacieho veku. A čo zistila? Asi to tušíte aj sami: „Keď hovorí hračka, nehovorí dieťa!“

Výskumu sa zúčastnilo 26 párov rodičov a ich deti vo veku 10 až 16 mesiacov. Každá rodina dostala tri skupinky hračiek. V prvej boli elektronické hračky ako detský počítač, telefón, hovoriaca farma a podobne. V druhej tradičné hračky: puzzle, „vkladačky“ s rôznymi tvarmi, kocky s obrázkami. Tretiu skupinku predstavovali knižky. Rodinky s deťmi sa pri svojich hrách nahrávali a výskumníčka neskôr záznamy analyzovala, aby zistila, ako rôzne typy hračiek podporujú alebo nepodporujú komunikáciu.

A naozaj našla významné rozdiely: Elektronické hračky, ktoré rozprávali, svietili a spievali, boli rozvoju jazyka menej nápomocné než tradičné hračky a knihy.

Prečo je to tak?

Vysvetlenie nájdeme v správaní rodičov. Pri hre s elektronickými hračkami majú rodičia tendenciu nechať hračku a dieťatko osamote, pretože spievajúce či blikajúce veci dieťatko prirodzene zaujmú aj sami. Rodičia teda s deťmi pri hre menej komunikovali a menej odpovedali na ich prejavy. Aj bábätká boli pri takejto hre „skúpejšie na slovo“, ich pozornosť plne pohltila hračka.

Naopak knihy najviac podporovali komunikačné výmeny medzi bábätkami a rodičmi. Ak však dieťa aktuálne nepreferuje čítanie, považuje výskumníčka za vhodnú alternatívu tradičné hračky.

Ak je teda vašim cieľom podporiť u bábätka vývin reči, vyberajte skôr knižky alebo jednoduchšie hračky. Namiesto peňazí, ktoré investujete do elektronických hračiek obetujte radšej svoj čas na spoločné čítanie alebo stavanie kociek. Blikajúce a spievajúce hračky dokonale plnia úlohu zaujatia detskej pozornosti – a naozaj existujú situácie, kedy nám zaručia dlho očakávanú chvíľu oddychu.

Neplatí však, že čím je hračka zložitejšia, tým je pre dieťa prínosnejšia. Ochotného rodiča či staršieho súrodenca zatiaľ žiadne drahé svietiace a hovoriace zariadenie nenahradí.

Čo vy na to, rodičovia? Z akých darov sa vaše decká najviac tešia? A ak kupujete hračky, akým dávate prednosť? Podľahli ste niektorej z hračkárskych celebrít alebo statočne odolávate Spidermanom a spol.?

Dobrý deň, chlapčisko veliké, a kto si ty? Ešte včera si meral 51 centimetrov a spával si mi krížom cez hrudník. Dnes si v zľave v H&M vyberieš to jediné správne tričko so Spidermanom, odnesieš k pokladni a autonómne zaplatíš svojimi našporenými tridsiatimi centami.

Tak je.

Keď máte doma dvojročníka, spoľahlivo už dokáže rozlíšiť knihu od lega, od tabletu, od maminho mobilu a od výbavy do kuchynky. Tiež už dokáže poskladať menšie puzzle, ovláda približne 50 slov (fakt iba pribižne) a rozumie omnoho väčšiemu množstvu. Toto je čas, kedy sa už aj pohráva s príčinou a následkom – napríklad vie, ktorý gombík stlačiť na práčke, aby začala blikať alebo že ten velikánsky gombík na wecku spustí vodopád.

Ak ste s knižkami doteraz čakali, celkom veľa príležitostí ste už aj premrhali. Ak ste dietko v rade na pošte učili čakať tak, že dostalo do ruky mobil, trochu ste si to skomplikovali.

Nič však nie je stratené – treba sa sústrediť na to, že váš potomok bude z čítania v malom veku profitovať celé roky (skutočne, celé roky, nie iba pár mesiacov, ako píšeme o jednom z najznámejších výskumov ohľadom čítania) a potom sa do toho poriadne pustiť.

Čím myslíme, pravdaže, začať smiešne malými cieľmi.

Tajomstvo všetkých dvojročníkov

Viete čo? S príčinou a následkom v príbehoch sa ešte iba hrajú. Ešte ju iba objavujú ako ten správny gombík na práčke. Na jednu aktivitu sa pritom dokážu sústrediť približne okolo 5 až 8 minút. No a čo to znamená pre náš praktický život?

Deti v tomto veku jednotlivé časti príbehu ešte nespájajú do jedného celku. A tak nebudú ešte nutne otvárať knihu na prvej strane a postupovať ku koncu. Práve naopak. Bude sa im páčiť ako na jednej strane Calvin číta knižky o všetkom možnom, a ako na ďalšej všetky ostatné škorce priviažu Calvina na šnúročky, aby doleteli do teplých krajín. A tiež sa im bude páčiť ako ich Calvin všetkých naženie do jaskyne, pretože rozoznal hurikán. Avšak pochopiť súvislosť medzi hurikánom a Calvinovym štúdiom v úvode? To už chce zrelšiu hlavičku (aspoň, a viac) trojročníka.

Čo to znamená pre náš praktický život?

Že potrebujeme knižky, kde každá strana/dvojstrana obstoja AJ samostatne, nie IBA ako súčasť celku. Čiže také, ktoré sú zaujímavo (strhujúco, burcujúco, hypnoticky, neobyvkle) ilustrované a zároveň dieťa nezaplavia textom. Totiž:

• krátky text na jednom liste vydrží do tých približných 5 až 8 minút na čítanie a porozprávanie – aby potom mohla prísť nová strana s novým podnetom
• a zaujímavá ilustrácia zase text dotvorí – pomáha sústrediť sa a lepšie ho pochopiť

Nuž, a tuto máte otvorené dvere do mnohých aktivít:

1. 1. môžete robiť s obľúbenými postavičkami kadejaké aktivity: plastelínové, vymaľovávacie, vyfarbovacie, môžete spoločne dramatizovať, čo vám len napadne
   2. v tomto veku netreba veľa kníh, stačia tie kvalitné a to aby ste ich opakovali
   3. môžete obľúbené rozprávky sledovať v TV podobe – toto je však dvojsečná zbraň a tak treba mať na obrazovku jasne vyhradený čas.
   4. môžete obľúbené rozprávky počúvať v audiopodobe (odporúčame našu obľúbenú Audiotéku)
   5. môžete v rámci nejakej rodinnej oslavy požiadať vzdialených členov rodiny, aby pre vaše dietko nahovorili jeho obľúbenú knižku (nahráte to do telefónu pomocou jednoduchej aplikácie, ktorá zvykne byť už do telefónov zabudovaná). Takýto krok má pridanú hodnotu v členovi rodiny, ktorý s vami často nebýva. Na cestách autom šup slúchadielka do uší a popočúvať si strýka z Prahy.
   6. stískajte sa aj naďalej, mojkajte sa pri čítaní
   7. alebo naopak, bláznite sa a hýbte. Áno, dá sa to. Musí to tešiť vás oboch!

Sledujte na Pintereste nástenku hry a aktivity podla detskych knih/ games and activities with children books pinnera čítajme si.

Ako rozoznáte, že to tá hlavička začína prepájať?

Dietko si najprv s radosťou obzerá detaily na stránkach knihy, smeje sa z Calvinovho zobáka alebo z prekvapených kravičiek, každá jedna stránka je novým zdrojom kopy srandy. Avšak po nejakom čase, keď sa to teda v tej hlavičke začína spájať dieťa odrazu zatíchne – odrazu sa díva striedavo na vás a na knižku, zreničky rozšírené, začína zažívať napätie alebo dokonca strach. Nakoniec príde úľava, keď všetko dobre skončí. Hurikán, pravdaže, veď Calvin to vie naspamäť! A aha, už lieta! Nakoniec vám príbeh bude vedieť jednoducho zhrnúť. Deti sa v tomto veku ešte iba učia vnímať ako postupuje príbeh. Táto schopnosť sa formuje kdesi okolo tretieho roku života a silnie s pribúdajúcim vekom. Pravdaže, ak ste si s nimi čítali veľa od malička, možno toto spozorujete skôr.

Takže čo si čítať

1. Naozaj dobrú obrázkovú knihu bez slov, a to v akomkoľvek veku. Najnovšie aj obličku dáme za knihu Ptáček a lev, takmer bezslovný príbeh o priateľstve o osamelosti.

A photo posted by Čítajme si spolu (@citajmesispolu) on Dec 11, 2015 at 3:43am PST

2. Tulletovku, a v podstate ktorúkoľvek. Hervé Tullet tvorí interaktívne knihy, ktoré sú najlepším nástrojom na vytvorenie spojenia knižka = kopa srandy. Po nesmierne úspešnej Knížke Portál najnovšie vydal Barvy – obe neuveriteľne hravo učia práve o kauzalite. Pokojne sa však oprite aj do iných jeho titulov, vo väčšine z nich nie je vlastne žiaden text, iba hra.

3. Básničky. Nepreskočte bášničky, pretože viete – učia naše deti vnímať rým a rytmus a nesmierne rozširujú slovnú zásobu. Veľké Bum a malé bum (Daniel Hevier) alebo Snehuliačik šepol mame (František Rojček) sú obe rozkošné zbierky básní, a sú k tomu úchvatne ilustrované.

4. Krtko a nohavičky sú učebnicovým príkladom príčiny a dôsledku. Za bežných okolností dietko na tretej strane už ani nevie čo to ten krteček hľadá, ale je to milé a tato pri tom srandovne mení na každej strane hlasy. To isté platí aj o Utopenom mesiačiku alebo o klasike Môj macík. Tieto dve sú kratšie než Krtkove nohavičky a teda asi lepšie pre menšie deti. Avšak vo všetkých troch prípadoch každá strana obstojí sama osebe, no zároveň spolu tvorí logický a inteligentný príbeh (jazyk Utopeného mesiačika trošku zostarol, no nič mu to neuberá na pôvabe).

5. Pani Mačka! Napísal a ilustroval slovenský Ľubo Paľo a svet knižku ovenčil kadejakými cenami. Príbeh o dvoch myšiach a jednej mačke je tesne zovretý (veľká škoda, že jeho ďalšie knihy sa už zatúlali do veľa preveľa slov a že ich editor neprečesal). Knižka má tiež neskutočne detsky strašidelné ilustrácie, ktoré si detiská chcú aj nechcú obzerať, pozrite u Pampúcha. A to je dobre, treba ich nechať sa báť, avšak bezpečne. Vypredaná, nechystá sa dotlač, a škoda! Hľadajte na Koníkovi a na internetoch, možno ulovíte niekde v malom sídliskovom kníhkupectve.

6. Daisy Mrázková, poznáte ju? Veľmi neobyčajná česká autorka s ilustráciami, ktoré sú vlastne obrazmi. Okrem toho, že jej knihy vďaka svojim ilustráciám sú trochu „iné“ než zvyčajná detská tvorba, fantasticky píše. Je láskavá a nežná. Můj medvěd Flóra je asi jej najvychytenejší kúsok (na každej strane pár riadkov textu a jeden doplňujúci obraz, spolu dlhší príbeh vhodnejší tak od troch rokov), avšak čokoľvek od nej vezmete s potomkom do rúk, neoľutujete. Flóre sa venoval aj Malý pamúch.

7. lobellovku, a v podstate ktorúkoľvek. Arnold Lobel patrí do svetovej klasiky čítania pre deti.  Či to bude Myšacia polievočka, Pán Sova alebo niektorá časť zo série o Kvakovi a Čľupovi, všetky sú geniálne. Jednotlivé minipríbehy sú komplexnejšie a sú také každodenné: napríklad o pečení koláčikov a pevnej vôli, o strachu o kamaráta, o hľadaní gombíka, o čakaní na slimíka-poštára, a podobne. Niektoré sú veselé, iné trochu strašidelné, iné zase smutné. Príbehy ilustroval samotný autor, a je to opäť trocha textu v kombinácii s obrázkami, teda práve to, čo detiská potrebujú. Najväčšou devízou týchto kníh však je, že vychádzajú v nesmierne kultivovanom preklade, radosť si čítať. To sa skutočne nedá povedať o väčšine prekladov do slovenčiny.

8. Maxa, jeho neposlušný večer a výlet do ďalekých krajov priamo z jeho izby. Toto je ďalšia svetová klasika Maurica Sendaka, Kde žijú divé zvery. Naozaj málo slov a znova detsky strašidelné ilustrácie. Keď kniha prvýkrát vyšla v roku 1963, autorovi nabrýzgali, že či takto vyzerajú knihy pre deti. Neposlušný chlapec a k tomu kopa divočín? Veď deti sa predsa nemajú čo zlostiť! A ak sa zlostia, prečo by mali dostať teplú večeru? A čo sú toto za obrázky? Prečo sa tam nikto neusmieva, veď toto bude deti strašiť zo sna!

Kritikom trvalo pár rokov, kým si knihu začali vážiť. Obyčajnému rodičovi na to stačí jeden unavený večer – tento scenár všetci veľmi dobre poznáme. Neposlušný a zlostný Max sa predsa len oddivočí a po návrate zistí, že láska rodičov ho tam celý čas čakala. Kde žijú divé zvery v slovenčine nedávno vydalo Slniečkovo presne v ich tradícii vynikajúcich svetových titulov a výborných prekladov.

9. …no a samozrejme Calvina!

Tento zoznam pochopiteľne nie je finálny.  Stačí však ako dobrý úvod do prvého čítania pre dvoj- až trojročníkov.

Pre ďalšie inšpirácie si zájdite ku nám na Instagram, tiež k Malému pampúchovi, k Lucii na Knihy dětem, ku Kataríne do Tramtárie alebo ku malej Mimi – všetky máme deti približne v tomto veku (alebo sme mali a písali sme o tom). A tiež do knižnice, tetušky vám veľmi rady a dobre poradia.

A čo je v tej vašej poličke a my sme to nespomenuli?

___

Séria Ako si čítať s našimi deťmi

Ako si čítať s našimi deťmi – novorodenec (1. časť)
Ako si čítať s našimi deťmi – prvý rok (2. časť)
Ako si čítať s našimi deťmi – medzi prvým a druhým rokom (3.časť)
Ako si čítať s našimi deťmi – do tretieho roka (4. časť)
Ako si čítať s našimi deťmi – tri až päť rokov (5. časť)

Zapíšte sa na odber nášho newslettera, aby ste dostávali info aj o nasledujúcich článkoch. Ďakujeme!
____
Photo Credit: KatLevPhoto via Compfight cc

Je jasné, že ak si majú deti vybrať medzi povinnosťou (pyžamo) a zážitkom (lego), vyberú si to druhé, a bude na rodičovskom kumšte, aby vlk ostal sýty a pyžamo doputovalo do izby. Bola som preto veľmi rada, keď som nedávno naďabila na vynikajúcu FB stránku Psychológia pre milujúcich rodičov. Autori sú – očividne – rodičia a psychológovia. Jeden z ich nedávnych postov sa venoval práve schopnosti detí udržať svoju pozornosť. To je veľká téma hlavne ak príde na čítanie kníh a na naše naivné predstavy o tom, ako nám deti budú sedieť na kolenách a my si s nimi v západe slnka prečítame celú Narniu.

Tému pozornosti sme práve preto už na blogu načali, no oni nám dovolili publikovať svoj článok, a veru je to to pravé praktické orechové. Keď ho dočítate a spracujete, nezabudnite sa ísť pozrieť a začať ich sledovať. Ďakujeme za umožnenie publikovania u nás!

O schopnosti sústrediť sa (prevzaté zo súhlasom Psychológia pre milujúcich rodičov)

Veľa počúvame o tom, že sa deti ťažko sústredia, že nevydržia pri jednej úlohe, že sú roztržité alebo až hyperaktívne. Môžeme s tým niečo spraviť my, rodičia? Môžeme pomôcť našim deťom rozvíjať schopnosť sústredenia už v ranom veku?
Schopnosť zamerať a udržať pozornosť nie je jednoliata, ale má rôzne zložky, ktoré sa postupne rozvíjajú už od prvých mesiacov života. Niektoré z nich sú automatické, iné majú deti s pribúdajúcimi rokmi stále viac a viac pod kontrolou. Napríklad čerstvo narodené bábo sa musí naučiť aj také zdanlivo jednoduché veci, ako odvrátiť pohľad od podnetov, ktoré ho stresujú, či naopak zamerať pozornosť na ľudí, ktorí v ňom vyvolávajú príjemné pocity. Až okolo druhého roku začína byť naše batoľa schopné zámerne udržať pozornosť po dlhšiu dobu.

Z mnohých výskumov vieme, že schopnosť dlhodobejšieho sústredenia je do veľkej miery geneticky podmienená – niektoré deti majú jednoducho to šťastie, že sa dokážu sústrediť lepšie ako iné. Niekoľko nových výskumov nám však ukazuje, že nie všetko je len v našej DNA. Dôležitú úlohu pri rozvíjaní – alebo naopak potláčaní – schopnosti sústrediť zohrávame aj my, rodičia – presnejšie to, ako sa k dieťatku typicky správame.

Výskum zameraný na deti a ich rodičov

Takže aký mám vplyv ja ako obyčajná mamka? Výskumníci pod vedením Susan Keane to v „priamom prenose“ sledovali u viac ako tristo detí v dlhodobej štúdií amerických rodín. Deti a ich mamy prišli do laboratória dvakrát: najprv ako dvojročné batoľatá, a potom druhýkrát ako štyri a pol roční predškoláci. Pri prvej návšteve sa zisťovalo ako sú na tom deti s udržaním pozornosti. Úloha detí bola veľmi jednoduchá: mali sa len zhruba päť minút plne sústrediť na video o kreslenom psíkovi. Nie všetkým deťom sa to však darilo – už v dvoch rokoch boli medzi nimi veľké rozdiely v tom, ako dlho dokážu vytrvať aj pri takejto relatívne príjemnej činnosti. Pri druhej návšteve (už v predškolskom veku) detičky opäť pozerali päťminútovú rozprávku, aby vedci mohli zhodnotiť, či sa ich schopnosť sústredenia zlepšila, zostala rovnaká, alebo zhoršila.

Okrem toho pri prvej návšteve výskumníci sledovali aj to, ako vyzerajú interakcie detí s ich mamami pri voľnej hre či pri zopár náročnejších úlohách, ako napríklad upratovanie hračiek či skladanie puzzle.

Pri pozorovaní interakcie detí s rodičmi ich zaujímalo, do akej miery mamy prejavujú deťom vrúcne, srdečné a pozitívne pocity a najmä ako citlivo reagujú na detské správanie. Napríklad či sa sústredia na hračku, ktorú im dieťa podáva, a či o ňu prejavia záujem („Áno, vidím, ty si našiel bábiku! Vyzerá ako tá, čo máme doma, že?“). Zároveň si všímali aj prípady necitlivého reagovania, napríklad keď mame dieťa s úsmevom podalo bábiku, ale ona mu ju len zobrala z ruky a presunula pozornosť dieťatka na niečo celkom iné „Takú máš aj doma. Ale aha, aké krásne lietadielko, tu sa pozeraj, nie na bábu!“.

Za negatívny typ rodičovského konania považovali vedci aj prílišnú kontrolu zo strany mamy, napríklad keď neustále prikazovala dieťaťu, čo a kedy má robiť, takže dieťa si nemalo šancu nájsť svoj vlastný spôsob práce („Teraz zdvihni zo zeme túto kocku a hoď ju do krabice. Pozor, neponáhľaj sa, spadneš. A teraz zatvor krabicu a vráť sa ku mne.“).

Všímali si tiež časté zasahovanie či príliš direktívne správanie zo strany mamy, ktorá nenechala nič na jeho vlastnú iniciatívu („Teraz sa ideme hrať s puzzle. Nie, nechytaj to autíčko, zober si puzzle, to ťa bude viac baviť.“).

Výskumníci hodnotili správanie matiek vždy s ohľadom na to, ako sa správali ich deti: niektoré deti si vyžadovali, aby im mama častejšie zasahovala do hry, iné uprednostňovali rozvrhnúť si aktivitu samé. Nezáležalo teda až tak na tom, čo konkrétne mamy robili, ale či dokázali dať deťom dostatočný priestor a zároveň podporu.

Ako pozorovanie dopadlo?

Tie deti, ktorých mamy neboli voči svojim deťom príliš citlivé – teda nerešpektovali ich tempo, snažili sa im podrobne naplánovať všetky aktivity, nevšímali si, čo dieťa momentálne zaujíma, ale vnucovali mu svoje predstavy o tom, s čím a kedy by sa malo hrať, nedopriali mu samostatne sa pre niečo rozhodnúť a zrealizovať to – mali v dvoch rokoch horšiu schopnosť sústrediť sa. Konanie matiek súviselo aj s tým, ako a či sa schopnosť sústredenia vekom zlepšovala.

Deti, s ktorými ich mamy jednali citlivo a srdečne, mali väčšiu šancu zlepšiť sa v schopnosti udržať sústredenú pozornosť než deti, ku ktorým sa mamy správali necitlivo a emocionálne chladne.

A čo teda?

Všetci, čo máme doma malé deti, vieme, že výchova nie je všemocná – niektoré deti dostali do vienka lepšiu schopnosť sústredenia než iné. Z tohto výskumu je však zjavné, že aj napriek vrodeným rozdielom skutočne záleží na tom, ako sa k deťom správame. Ak si všímame ich potreby a signály, prejavujeme im pozitívne emócie, vyvarujeme sa prílišného kontrolovania a hoci sú ešte maličkí, dokážeme im poskytnúť vlastný priestor, pomáhame im vybudovať si jednu zo schopností, ktorá sa im v živote veľmi zíde.

Čo vy na to, rodičovia? Spoznali ste sa niekde? Ako pomáhate svojim deťom vy? A ako vás vedia detiská prekvapiť ak ich necháte rozhodovať sa vo vlastnom tempe? Napíšte nám.

___

Zdroj: Graziano, P. A., Calkins, S. D., & Keane, S. P. (2011). Sustained attention development during the toddlerhood to preschool period: Associations with toddlers‘ emotion regulation strategies and maternal behaviour. Infant and Child Development, 20(6), 389-408.
Photo Credit: VGB.Studios via Compfight cc

Pretože ešte nikdy nikto pred nami nevychovával deti v ére takého tlaku médií ako teraz.

Sme prví rodičia, ktorí vychovávajú svoje deti zároveň s Facebookom. Okrem neho je tu ešte ďalšia tisícka aplikácií, o ktorej rodičia mnohokrát netušia. Nikto celkom dobre nevie kam to povedie. Zatiaľ sa len ukazujú čiastkové dôsledky, akými sú napríklad meniaci sa jazyk alebo znížená schopnosť udržať si pozornosť. Psychológia len tak-tak stíha pomenúvať všetky nové fenomény, ktoré prichádzajú – a cyberbullying bol jeden medzi prvými. Sú preč časy hrania sa na ihrisku pred blokom, dnes vídať na ihriskách hlavne problematické partie.

Tínedžeri trávia s médiami približne 7 hodín denne (toto číslo zahŕňa všetky elektronické zariadenia). Netýka sa to len detí v školskom veku, veď už škôlkári vo veku od 2 až 5 rokov pozerajú telku zhruba 32 hodín do týždňa, tj. 4 až 5 hodín denne. A to, čo vidia, je málokedy dobré. Vyžadovalo by si to aktívnu prítomnosť rodiča. Avšak –

– rodičia ešte nikdy doteraz neboli vystavení toľkým podnetom v jednom okamihu.

Sme zahltení podnetmi. Ešte nikdy doteraz sme nežili v takomto informačnom hluku. To všetko pri našom normálnom doterajšom živote, v ktorom pracujeme, nakupujeme, plánujeme, milujeme a vychovávame deti.

Celý náš život sa stal urgentnejším. Signál, že sme dostali smsku zastaví takmer čokoľvek čo práve robíme, textové správy automaticky dostávajú prioritu pred ostatnými aktivitami. To isté platí o telefonovaní: na hovor odpovedáme takmer vždy, dokonca si telefón nechávame vedľa postele na noc.

Obrovsky preceňujeme význam jednotlivých podnetov v našich životov. Zdá sa nám, že tento telefonát NEPOČKÁ, a tak telefonujeme počas cesty autom. A ak netelefonujeme, tak robíme fotografie: našich detí, večernej oblohy, obeda v kancelárii. A v rade na pošte si pozrieme správy z dnešného dňa alebo skontrolujeme nejakú aukciu na Ebay.

Toto všetko sa automaticky prenáša do nášho života s deťmi a do výchovy. Rodinná rutina v moderných rodinách sa začína drobiť – súvislý a neprerušovaný čas rozhovorov, prechádzok alebo hoci len stavania lega začína byť skôr výnimočný.

A čo na to naše deti:

v ranom období toto nasávajú ako normu pre svoj budúci život. V pubertálnom období to ale vnímajú ako našu výpoveď o tom ako sú pre nás dôležití.

Vráťme sa k Dickensovi

Naše deti sú v tomto smere jedinečné. Avšak čosi podobné sa dialo, keď sa za Dickensových čias rozbehla priemyselná revolúcia. Nespravodlivosť súdneho systému, byrokracia a zdieranie tými, ktorí mali v rukách moc, siroty z jeho románov. Aha, a ešte ten technologický pokrok.

No keď raz za mesiac vyšla v novinách ďalšia časť niektorého z jeho románov na pokračovanie, ľudia sa zbláznili: trhali sa o výtlačky, bežali domov, a celá rodina počúvala toho, kto vedel čítať. Ak sa náhodou susedom neušlo, stretli sa pri nejakom tom krbe všetci, vymieňali si jednotlivé kapitoly, čítali si spolu.

A príbehy im dávali nádej: v absolútne neistom svete, ktorý sa im premieňal pred očami. V Londýne, ktorého obyvateľstvo sa za krátkych pätdesiat rokov zdvojnásobilo, v tesných a špinavých bytoch kým čakali na návrat svojich detí z továrni a na tie svetlé post-revolučné zajtrajšky. Príbehy im vytvárali spoločenstvo. Dickensove knihy boli práve o nich, hovorili ich jazykom o ich témach. Spoločne čítanie lepilo rodiny k sebe, upevňovalo identitu. a vytváralo spomienky.

Naša doba, naopak, podlieha nesmiernemu individualizmu. Každý z nás má na telefóne vlastné pozadie, vlastné aplikácie, vlastnú hudbu a na sieťach vlastný profil. Ak ku niekomu chceme patriť, musíme si to odkliknúť v aplikácii.

A tak sa, milí rodičovia, navzájom pozývajme do príbehov. Robme to pre nás a pre svoje deti. Vytvárajme hodnoty, ktoré sú návratné.

Čítajte si s nimi dnes, a potom znovu. Rozprávajte s nimi o tom, čo ste si čítali, a kým vládzete, nech vám sedia v lone. Tento náš svet už jednoduchší nebude, ale môžeme si ho – a im – urobiť ľahším.