Máte dietko, ktoré si už číta samé? Iné svety sa vám otvárajú, namojveru.

Ale neprestávajte mu čítať nahlas! Možno ste si povedali, že vaša úloha tu už je naplnená. Už nie je dôvod čítať im, teraz je to na nich. A sčasti máte pravdu.

Avšak zastavte sa na chvíľu a podumajte so mnou. Sú tu dve veci, kvôli ktorým je dobré s čítaním neprestať.

Vec prvá: aby sa jazyk nezasekol

Keď máte doma školáka, jeho jazyk stráca viac ako keď máte doma predškoláčika. Zaujímave, že? Prečo je to tak?

Nuž poprvé: ak čítate predškoláčikom doma, dočítate sa aj k takýmto statiam.

„Klára,“ povedal odrazu Tuláčik. „Vieš, ktoré meno sa mi najviac páči?“
„Určite Virdžínia,“ povedala Klára. „To bola taká slávna spisovateľka. Každému sa najviac páči meno Virdžínia. Pretože sa kamarátila s vlkom.“
„Ale mne sa najviac páči meno Klára,“ povedal Tuláčik. „Klára je najkrajšie meno na svete.“
Keď to Klára počula, cítila sa ako vlkova kamarátka.

A potom príde váš predškoláčik do školy a číta: „Mama má Emu. Ema má mamu.“ Uf!

No dobre, má aj čítanku. Ale vy ste si ho vypiplali na Pippi, na Pom Pomovi a na Bračekoch mravčekoch. Dali ste mu nesmierny náskok, ktorý bude teraz celé dlhé roky zužitkovávať (vraví veda). Ak mu nedoplníte doma slovnú zásobu, vetnú štruktúru a komplexnosť príbehov na aké je zvyknutý – aj keď on sám ich ešte nezvláda čítať celé – rozvoj jeho jazyka sa veru spomalí. (A nezabúdajte: čo počujú uši, to sa v hlavičke NEpreklápa IBA do rozprávania. Preklápa sa to okrem toho aj do čítania, do písania a do počúvania. Do matematiky, áno! Nie, nie iba do slovnej zásoby.)

No a potom ešte jeden dôvod, prečo jazyk stráca po prechode na samostatné čítanie. Spomeňte si ako ste sa v škole učili cudzí jazyk. Takto: čítate si nejaký článok alebo knihu. Narazíte na nové slovo, na nové dlhé slovo alebo naozaj dlhú vetu. Čo spravíte? Určite si bez váááhania vyberiete ZELENÝ a aj ŽLTÝ zvýrazňovač, zo spodnej zásuvky vytiahnete ZOŠITOK na nové slovíčka, zapíšete si to precízne a presne aj s výslovnosťou, a vo voľnom čase opakujete. Však? Však???
Hahá, jasné že nie! Rozumeli ste tej vete aj bez toho slova? Rozumeli. Rozumeli ste jej napriek tomu, že ste sa v polovici súvetia stratili? Rozumeli! Tak načo si to zapisovať? Načo strácať čas?

Presne tak. Aby sa vaše dietko pokúsilo pamätať si nejaké nové slovo, musí mať na tom EXTRA záujem: napríklad je to slovo z piesne obľúbenej hviezdy. Alebo je kľúčové pre všetok ďalší dej, napríklad metlobal alebo Adava Kedavra. (Áno, presne, decká si dokážu zapamätať aj somarinky typu Kýchajúci farbiar Florián Hapčík.)

Ak však ten text čítate vy, slová nepreskakujete. Neukončíte vety v polovici.

Navyše, druháci-tretiaci na základnej škole sa začínajú dostávať do veku, kedy sa čítanie láme. Mnohokrát ste jediný dôvod, že knihu ešte vôbec do ruky vezme.

Vec druhá: aby sa láska nezasekla

Čítanie je ako džús s nápisom „100% mojej pozornosti.“ Písali sme už kade-tade na blogu, že keď si s nimi sadneme ku čítaniu, najprv počujú toto: „Mám na teba čas. Chcem ho s tebou stráviť. Budeme sa rozprávať, budem ťa počúvať. “ Teraz sa tvoria spomienky. Teraz tieto príbehy prežívate spolu. Okrem iného – vďaka tomuto ostávajú pri čítaní aj keď by ho mohli vymeniť za iné koníčky.

No a povedzte, aké príbehy zažívajú naše decká keď vchádzajú do puberty? Ako prváčikovia čelia kadečomu novému. Ale ako tínedžeri? Ech, svet je omnoho komplikovanejší!

Veď si len spomeňte na krúženie stredoškolskými chodbami, na platonické zaľúbenia, na problematických učiteľov či chumajov spolužiakov. Všetka tlačenka, ktorú z časopisov a filmov dostávajú do svojich hláv o kráse, o láske, o normálnosti. To je obdobie, kedy ich naozaj nechceme opustiť. Práve toto je obdobie kedy chceme, aby vedeli, že napriek ich náladovosti, výstupom a všetkému angstu sme blízko.

Jasné, možno vás vtedy nechcú ani vidieť, o čítaní ani nehovoriac. Ale stále si viete s nimi vytvoriť to, čomu pán Mrkvička hovorí spoločenstvo čitateľov. Stačí ak si budete povedľa nich (možno o tom nemusia ani vedieť) čítať to, čo čítajú oni, aby ste tak obývali podobný svet. A z času na čas otvorili o tom nejakú debatu.

Keď príde na mládežnícke tituly, nemajte obavy. Dnešné knihy pre mladých už naozaj nie sú iba pre mladých. Trilógia Hunger Games, výborná vec pre dospelého, je napríklad zhltnuteľná za štyri dni. Harry Potter, o tom sa ani nemusíte rozprávať – piatu časť som dočítala na svitaní. Alebo z inej strany pomalé a hlboké knihy. Napríklad Artičokové srdcia, kniha o strácaní blízkeho človeka, či Herman o jedenásťročnom chlapcovi, ktorému jedného dňa začnú vypadávať vlasy. Alebo hoci veselo-smutná Eleanor a Park, v ktorej ani jeden hlavný hrdina nie je to, čo by sme nazvali atraktívny. Sú to témy, ktoré sa ich netýkajú? A chceli by sme, aby sa o tomto zhovárali so svojimi (ničnetušiacimi) spolužiakmi? Radšej s nami. Je tak? Amen.

Tak ako je to u vás doma s vašimi už-čitateľmi? Čo vám pomáha a ako to u vás funguje?