Dnes ráno šiel náš päťročník odniesť svoje pyžamko do postele. Ako vychádzal z izby, všimol si lego vežu, ktorú postavil ešte včera. Pyžamo bolo v tej chvíli zabudnuté, ostalo ležať vedľa neho na zemi. Očividne bolo potrebnejšie prestavať ľavé krídlo. Poznáte to? Večer sa potom to pyžamo hľadá po celej izbe, okrem teda v obývačke.

Je jasné, že ak si majú deti vybrať medzi povinnosťou (pyžamo) a zážitkom (lego), vyberú si to druhé, a bude na rodičovskom kumšte, aby vlk ostal sýty a pyžamo doputovalo do izby. Bola som preto veľmi rada, keď som nedávno naďabila na vynikajúcu FB stránku Psychológia pre milujúcich rodičov. Autori sú – očividne – rodičia a psychológovia. Jeden z ich nedávnych postov sa venoval práve schopnosti detí udržať svoju pozornosť. To je veľká téma hlavne ak príde na čítanie kníh a na naše naivné predstavy o tom, ako nám deti budú sedieť na kolenách a my si s nimi v západe slnka prečítame celú Narniu.

Tému pozornosti sme práve preto už na blogu načali, no oni nám dovolili publikovať svoj článok, a veru je to to pravé praktické orechové. Keď ho dočítate a spracujete, nezabudnite sa ísť pozrieť a začať ich sledovať. Ďakujeme za umožnenie publikovania u nás!

O schopnosti sústrediť sa (prevzaté zo súhlasom Psychológia pre milujúcich rodičov)

Veľa počúvame o tom, že sa deti ťažko sústredia, že nevydržia pri jednej úlohe, že sú roztržité alebo až hyperaktívne. Môžeme s tým niečo spraviť my, rodičia? Môžeme pomôcť našim deťom rozvíjať schopnosť sústredenia už v ranom veku?
Schopnosť zamerať a udržať pozornosť nie je jednoliata, ale má rôzne zložky, ktoré sa postupne rozvíjajú už od prvých mesiacov života. Niektoré z nich sú automatické, iné majú deti s pribúdajúcimi rokmi stále viac a viac pod kontrolou. Napríklad čerstvo narodené bábo sa musí naučiť aj také zdanlivo jednoduché veci, ako odvrátiť pohľad od podnetov, ktoré ho stresujú, či naopak zamerať pozornosť na ľudí, ktorí v ňom vyvolávajú príjemné pocity. Až okolo druhého roku začína byť naše batoľa schopné zámerne udržať pozornosť po dlhšiu dobu.

Z mnohých výskumov vieme, že schopnosť dlhodobejšieho sústredenia je do veľkej miery geneticky podmienená – niektoré deti majú jednoducho to šťastie, že sa dokážu sústrediť lepšie ako iné. Niekoľko nových výskumov nám však ukazuje, že nie všetko je len v našej DNA. Dôležitú úlohu pri rozvíjaní – alebo naopak potláčaní – schopnosti sústrediť zohrávame aj my, rodičia – presnejšie to, ako sa k dieťatku typicky správame.

Výskum zameraný na deti a ich rodičov

Takže aký mám vplyv ja ako obyčajná mamka? Výskumníci pod vedením Susan Keane to v „priamom prenose“ sledovali u viac ako tristo detí v dlhodobej štúdií amerických rodín. Deti a ich mamy prišli do laboratória dvakrát: najprv ako dvojročné batoľatá, a potom druhýkrát ako štyri a pol roční predškoláci. Pri prvej návšteve sa zisťovalo ako sú na tom deti s udržaním pozornosti. Úloha detí bola veľmi jednoduchá: mali sa len zhruba päť minút plne sústrediť na video o kreslenom psíkovi. Nie všetkým deťom sa to však darilo – už v dvoch rokoch boli medzi nimi veľké rozdiely v tom, ako dlho dokážu vytrvať aj pri takejto relatívne príjemnej činnosti. Pri druhej návšteve (už v predškolskom veku) detičky opäť pozerali päťminútovú rozprávku, aby vedci mohli zhodnotiť, či sa ich schopnosť sústredenia zlepšila, zostala rovnaká, alebo zhoršila.

Okrem toho pri prvej návšteve výskumníci sledovali aj to, ako vyzerajú interakcie detí s ich mamami pri voľnej hre či pri zopár náročnejších úlohách, ako napríklad upratovanie hračiek či skladanie puzzle.

Pri pozorovaní interakcie detí s rodičmi ich zaujímalo, do akej miery mamy prejavujú deťom vrúcne, srdečné a pozitívne pocity a najmä ako citlivo reagujú na detské správanie. Napríklad či sa sústredia na hračku, ktorú im dieťa podáva, a či o ňu prejavia záujem („Áno, vidím, ty si našiel bábiku! Vyzerá ako tá, čo máme doma, že?“). Zároveň si všímali aj prípady necitlivého reagovania, napríklad keď mame dieťa s úsmevom podalo bábiku, ale ona mu ju len zobrala z ruky a presunula pozornosť dieťatka na niečo celkom iné „Takú máš aj doma. Ale aha, aké krásne lietadielko, tu sa pozeraj, nie na bábu!“.

Za negatívny typ rodičovského konania považovali vedci aj prílišnú kontrolu zo strany mamy, napríklad keď neustále prikazovala dieťaťu, čo a kedy má robiť, takže dieťa si nemalo šancu nájsť svoj vlastný spôsob práce („Teraz zdvihni zo zeme túto kocku a hoď ju do krabice. Pozor, neponáhľaj sa, spadneš. A teraz zatvor krabicu a vráť sa ku mne.“).

Všímali si tiež časté zasahovanie či príliš direktívne správanie zo strany mamy, ktorá nenechala nič na jeho vlastnú iniciatívu („Teraz sa ideme hrať s puzzle. Nie, nechytaj to autíčko, zober si puzzle, to ťa bude viac baviť.“).

Výskumníci hodnotili správanie matiek vždy s ohľadom na to, ako sa správali ich deti: niektoré deti si vyžadovali, aby im mama častejšie zasahovala do hry, iné uprednostňovali rozvrhnúť si aktivitu samé. Nezáležalo teda až tak na tom, čo konkrétne mamy robili, ale či dokázali dať deťom dostatočný priestor a zároveň podporu.

Ako pozorovanie dopadlo?

Tie deti, ktorých mamy neboli voči svojim deťom príliš citlivé – teda nerešpektovali ich tempo, snažili sa im podrobne naplánovať všetky aktivity, nevšímali si, čo dieťa momentálne zaujíma, ale vnucovali mu svoje predstavy o tom, s čím a kedy by sa malo hrať, nedopriali mu samostatne sa pre niečo rozhodnúť a zrealizovať to – mali v dvoch rokoch horšiu schopnosť sústrediť sa. Konanie matiek súviselo aj s tým, ako a či sa schopnosť sústredenia vekom zlepšovala.

Deti, s ktorými ich mamy jednali citlivo a srdečne, mali väčšiu šancu zlepšiť sa v schopnosti udržať sústredenú pozornosť než deti, ku ktorým sa mamy správali necitlivo a emocionálne chladne.

A čo teda?

Všetci, čo máme doma malé deti, vieme, že výchova nie je všemocná – niektoré deti dostali do vienka lepšiu schopnosť sústredenia než iné. Z tohto výskumu je však zjavné, že aj napriek vrodeným rozdielom skutočne záleží na tom, ako sa k deťom správame. Ak si všímame ich potreby a signály, prejavujeme im pozitívne emócie, vyvarujeme sa prílišného kontrolovania a hoci sú ešte maličkí, dokážeme im poskytnúť vlastný priestor, pomáhame im vybudovať si jednu zo schopností, ktorá sa im v živote veľmi zíde.

 

Čo vy na to, rodičovia? Spoznali ste sa niekde? Ako pomáhate svojim deťom vy? A ako vás vedia detiská prekvapiť ak ich necháte rozhodovať sa vo vlastnom tempe? Napíšte nám.

___

Zdroj: Graziano, P. A., Calkins, S. D., & Keane, S. P. (2011). Sustained attention development during the toddlerhood to preschool period: Associations with toddlers‘ emotion regulation strategies and maternal behaviour. Infant and Child Development, 20(6), 389-408.
Photo Credit: VGB.Studios via Compfight cc