Čítajúci rodičia píšu je kategória o vás, superrodičoch. 
Je hlavne o tom, čo zažívate v bežnom živote s vašimi deťmi pomedzi knihy. Alebo s knihami 
pomedzi vaše deti? Nech je to ako chce, jej úlohou je povzbudiť a naštartovať. 
Tak štartujte, rodičovia!

Mamka Milka sa mi prvýkrát ozvala, keď jej Alžbetka mala rok a pol. Písala, že sú v knižkách až po uši, čítajú všade, a aj pani doktorka obdivuje širokú slovnú zásobu – aj keď Alžbetka najčastejšie počúva tak, že vyzerá, že vôbec nepočúva.

Teraz sa ozvala znova – no doma majú od poslednej správy už o jedného člena viac. A ako sa ukázalo, z malej Alžbetky sa stala medzičasom jedna ozajstná bejbysitterka – a okrem toho aj dospelá rozprávačka príbehov.

Čítame knižky pravidelne od cca 4 mesiacov. Je krásne vidieť ako sa jej fantázia pritom rozvíja: asi mesiac som jej pravidelne hovorila o obrázkoch v knižke Moja farma. Vymýšlala som si, keďže text nepočúva, no páči sa jej, keď si ho tvorím ja. A zrazu sa po mesiaci ozve: „Teliatko pije mliečko od mamičky kravičky, mačička je nakreslená, a sedí na fúriku, kohútik ráno robí kirikí…“ Až sa mi slzy vtisli do očí. A to som si celý čas myslela, že ju to nezaujíma.

Keď som bola mladšia (momentálne máme s manželom 30 rokov a dve krásne deti), vždy som túžila po tom, aby moje deti milovali knihy. No viem, že je potrebné ich tejto láske učiť. Našej Alžbetke sme začali čítať knižky cca v 5. mesiaci, hlavne večer v postieľke pred spaním. Chcela som, aby sa z večerného čítania stala bežná rutina ukladania k spánku a nakoniec sa mi to podarilo.

Večer čítame vždy pol hodinu, a k tomu aj cez deň. Avšak večer je to už rituál. Niekedy vôbec nevládzem, ale vždy idem.

Naivne sme si s manželom vždy mysleli, že naše dieťa bude tíško sedieť (prípadne ležkať) v posteli a my budeme meniť hlas a dlho čítať rozprávky. Avšak naše malé drobátko nás rýchlo vyviedlo z omylu. Momentálne (malá má takmer 2,5 roka) konečne vie chvíľku počúvať aj text z knižiek, hoci radšej má, keď jej ho k obrázkom dotváram sama. Preto sme odložili knižky s množstvom textu a prešli na také, kde je veľa obrázkov.

Najnovšie k nám pribudol nový člen rodiny Ondrejko (2 mesiace). Malý plačkal v húpačke – a zrazu si k nemu Alžbetka sadla, dala mu knižku na nôžky a hovorí: „Ondrejko neplač, budeme si čítať. Tu máš takúto o prasiatkach a ja budem čítať o mackoch.“ Začala nahlas rozprávať a malý ju počúval bez plaču. No a ja som spoza dverí hľadela na dve najväčšie šťastia v mojom živote.

Milí rodičia, je to tak – všetko všetúčko čo namáhavo pestujeme z nás po pramienkoch prechádza na naše deti. Žiadne čary. Len drobné a nenápadné opakovania, ktoré na prvý pohľad nemusia prinášať žiadnu zmenu.

Aby vás potom prekvapili – a vo dverách rozplakali.