Červený šátečku, kolem se toč (8. týždeň Prečítaného leta)

Červený šátečku, kolem se toč (8. týždeň Prečítaného leta)

Takže ôsmy týždeň. Osem týždňov beží naše Prečítané leto, a to znamená, že keď čítate toto zhrnutie, beží už posledný, finálový. Po ňom udrie plnou silou september, začne zase zvoniť, o pol ôsmej sa znovu nebuda dať nastúpiť do autubusu, a vôbec. Listy sa budú červenať. Tento sumár je teda predposledný. A neviem ako u vás, ale mne sa zdá, že už vari aj stačí, zase je čas žiť trochu inak.

Nádielka knižná prebohatá

Tento týždeň sa týkal knižiek, v ktorých sa objaví hudba alebo spev. Objavili sa skutočné skvosty súčasné a aj tie, ktoré nám ešte čítavali naše babičky. Zuzana napríklad povedľa Kašpárka v rohlíku s deťmi listovala aj pôvabným leporelom Běží liška k táboru, ktoré Albatros vydal ešte v roku 1960. Eda zase s deťmi čítala českú legendu Anička a flétnička (ktorá v slovenčine vyšla len toť) a k tomu počúvali Svěráka s Hradištěm.

Zdenka sa zase zamerala na sériu príbehov (zatiaľ štyroch) Strado&Varius o veľkých osobnostiach hudobných dejín (zatiaľ Mozart, Vivaldi alebo Bach) a na niektoré ich diela. Knižky tak robia prostredníctvom nie celkom obyčajnej dvojice: husličiek a starého huslistu, ktorí vlastne prežívajú príbehy spojené s veľkými umelcami.

U Zdenky doma to ale očividne hudobou žije, pretože okrem tohto vypustila ešte článok o knižke Petra Sísa (we love our Peter Sís, very much!) Hrej, Mozarte, hrej. Peter Sís píše tieto životopisy zaujímavých ľudí pre deti ako nikto iný na svete, a to platí aj o Mozartovi. Moja osobná posadnutosť Petrom Sísom spočíva vo fakte, že netvorí tieto knihy so zámerom naučiť deti. On len jednoducho porozpráva a nakreslí: má cit pre rozvíjajúci sa vkus dieťaťa a verí, že dieťa nie je hlúpe. Fakt, že sa potomok čosi naučí je vlastne len taký vedľajší produkt, nie prvotný zámer. Ak chcete, obzrite si ich: okrem Mozarta sa Peter Sís venoval aj Darwinovi a Exupérymu (Pilot a Malý princ je moja srdcová záležitosť), hodia sa približne pre vek od asi 7-8 rokov. Avšak na pozeračky omnoho skôr a aj omoho neskôr – jeho Múr o detstve v totalitárnom Československu kupujem zásadne ako darček mojim dospelým známym.

O Petrovi Sísovi spieva aj Alžbeta v článku o Šťastnom skřítkovi. Tak ako v Mozartovi (alebo v Pilotovi), aj tu vidieť aký cit má autor pre farby, ako premyslene ich dokáže používať a tvoriť nimi atmosféru. Toto je jedna z jeho prvých kníh, a i keď jeho kresba sa medzitým zmenila, jeho používanie farieb je nezameniteľné.

Môj osobný favorit tohto týždňa je ale kniha, na ktorú Zdenka upozornila iba v rámci diskusie vo Facebookovej skupine Prečítaného leta. Ide o knihu The Bear And the Piano o macovi, ktorý zistil, že mu hra na klavíri ide vynikajúco. Stane sa známym, opustí rodný les a väčšinu života prežije v domnienke, že sa doma za to na neho všetci po celý čas hnevajú. Až kým sa nepokúsi vrátiť. A veru, chce to skutočné majstrovstvo vložiť do ilustrácií silnú emóciu bez toho, aby ste to nepresladili. Presne taký je The Bear and the Piano. Ten moment návratu, keď sa maco ocitne na domácej pôde a uvidí ako na neho všetci čakali, vložený do troch ilustrácií, jednej veľkej a dvoch menších, pánabeka, k tomu speje celá knižka. Koľkí z nás žijú v podobných nesprávnych domnienkach a premrhajú celé životy na domnelé krivdy a nešťastia? Záverečné stránky, keď medvedisko s ledabolo rozviazaným motýlikom džezuje rodine sú už len titulky. Juj.

Nádielka hravá prehravá

S krásnymi knihami sa skutočne roztrhlo vrece, a keď príde na hry, je jasné, že trieskačky a pískačky nebudú zaostávať. U Edy vyrástol bubnovací plot. U Adamkov sa hralo na všetko od hrebeňov cez plastové škatuľky až po ryžu. Ina s dievčatami vyrábali gitary a la Picasso, Mimi zase s rodinkou vyrobila špagátový telefón a ním prenášali zvuky-šuchy.

Samozrejme sa hralo s pohármi, to musí byť.

A dva bonusy

No a keby toto všetko ešte nestačilo, tak pribudli ešte dva články akoby vlastnej kategórie. Jedným z nich je Miriam z Osem (alebo dvanásť?) rúk doma, ktorá na tento týždeň pripravila pre deti pieseň a k tomu knižočku. Taká je Miriam: ona všetko vidí cez trochu iné svetlo ako my ostatní. Ich skrine doma. Alebo ich detská. Alebo ich knižnica.

 

Tým druhým je článok od Dagmar z Farebných prstov.vás zase pozýva tvoriť s deťmi: každý deň trošku, každý deň po troške viesť deti smerom ku tvoreniu a ku aktivite (od telky, tabletu a od pasivity). Najlepšia vec na tom je, že na to stačia asi tak tri minúty prípravy (naozaj kuknite jej článok), a neprekáža ani ak ste na výtvarke mali vždy najmenej podarené výkresy, čo je presne môj prípad. Je možné, že vaše deti budú sprvu prekvapené a vzdajú to po piatich minútach. Ale každý deň trošku je viac ako v sobotu veľa. 

A to je všetko. Hudobný týždeň mal rozprávkový úspech…ale nech sa deje čo sa deje, vláčik sa už hýbe z predposlednej stanice. Ideme do finále.