Učiť sa čítať je ako pracovať v bani

Naučiť sa čítať je jedna ozaj ťažká robota. Aha.

1. Mozog preskenuje prvé písmenko.
2. Potom ho porovná s katalógom, ktorý má do seba vložený. (Toto má kopček: bude to m, n alebo h? Alebo nie je to náhodou u s kopčekom uloženým dolu hlavou? Toto má paličku a bruško. Je to b, p, d alebo q?)
3. Skenuje postupne ďalej a každé jedno písmeno dáva do vzťahu s pímenami pred ním. (Je to pes alebo des? Je to slovo kamaráti alebo kamoši? Dieťa po prvých troch písmenkách kam- radšej rýchlo skočí na koniec slova, pretože namiesto dočítania dlllllhokánskeho slova je jednoduchšie skúsiť predpokladať ako sa to slovo môže skončiť.)
4. Keď hlavička konečne dešifruje správne všetky písmená v slove, postúpi k významu slova. Uf! (Bol to les, čo teda znamená stromy a vtáky.)
5. Odtiaľ sa preborí k ďalšiemu slovu, kde takisto najprv rozlúskne jednotlivé písmenká a potom význam celého slova.
6. Takto preskúma všetky slová a ich jednotlivé významy v jednej vete.
7. Potom musí ešte významy všetkých prečítaných slov pospájať do jedného celistvého významu vety.
8. Aby ju vzápätí skúsilo skombinovať s tým, čo si prečítalo vetu predtým a vetu potom. Pomoc!

Toto všetko robí hlavička dieťaťa pri čítaní. Určite ste sa aj vy riadne spotili, a to si o tom teraz iba čítate. 

Pri skúmaní písmen a slov hlavička neustále čerpá z kartotéky slov a významov, ktorú si tvorí od narodenia. Ak ste si s ním čítali veľa, pri slove veľryba sa nezastaví, možno ani pri slove škodoradostný (päť slabík!). Slovo drožka ho ale možno prekvapí. Ak to slovo predtým nepočul, bude si musieť pomôcť ostatnými slovami vo vete: naskočiť do drožky, drožka sa pohne, kone sa prudko rozbehnú. (Aha, takže nejaké menšie auto, asi ťahané koňmi.)

Toto je cvičenie, ktoré si vyžaduje nesmierne veľa drilu, opakovania a potom znovu drilu. Teda – čítania. Čítanie sa zlepšuje len čítaním (teda tým, že hlavička dookola pozerá do tej svojej kartotéky, až kým sa slová ako voda, brat, kamarát, škodoradostný, drožka nestanú obrázkom. Teda ich už nebude čítať ťažko a po písmenkách, už rozozná slovo čisto podľa jeho tvaru a dĺžky. Paráda.

Ako teda povzbudiť budúceho čitateľa?

Ako však povzbudiť dieťa, keď čítanie zvyčajne trénuje na nezaujímavých a častokrát nezmyselných textoch ako Mama má Emu či Zuzanka máva? K dispozícii má samozrejme školské čítanky s krátkymi textami. Pravdou však je, že tie nie sú často práve najaktraktívnejšie. Okrem toho v nich často deti nájdu iba útržky, z ktorých je ťažké zistiť aký strhujúci príbeh môže byť. Občas sú to klasickí autori v jemne zostarnutej slovenčine a občas sa z čítanky stane jednoducho domáca úloha (a tam sa končí láska k čítaniu). Úloha čítaniek je v tomto jasná: dať deťom text, na ktorom trénujú čítanie.

Trénovať čítanie však nie vždy znamená trénovať zaľubovanie sa do príbehov.

Takže ako povzbudiť budúceho (či frustrovaného) čitateľa? Príbehom. Príbehom, ktorý ho zaujme, no zároveň nevyšťaví. Vyšťavenie sa prejavuje tým, že dieťa odrazu plechovým hlasom číta nahlas a je totálne jasné, že význam vôbec nevníma. To je to, čo sa veľmi rýchlo stane z hlasného čítania. Žiaden pôžitok, iba vyslovovanie zvukov.

Pomôcka č. 1: obrázkové knihy

Áno, naozaj, obrázkové knihy. Knihy, v ktorých je málinko (ale inteligentného) textu a veľa obrázkov – obrázky veľmi napomáhajú porozumieť významu. Úroveň textu je tu ale dôležitá. Musí ísť o knihy, v ktorých sa nejako spoznávate aj vy, teda o knihy, ktoré napriek svojej zdanlivej jednoduchosti neurazia prváčikov-veľkáčov. Na vrchol kopca, napríklad. Marta s Jonatánom, Gréta, Môj šťastný život, Medzi nebom a morom. Atlas neuveriteľných faktov o zvieratách alebo Farebný atlas zvierat – kratučké slovné spojenia a vety, kde každé jedno prečítané slovo dáva ihneď zmysel, napĺňa prváčika pýchou a dodáva mu odvahu pokračovať ďalej.

Trochu väčšie decká zase ocenia zaujímavo riešené zalamovanie textu a tiež veľa srandy. V tomto sú séria Toma Gatesa (trinásť dielov!) a séria Smradov (tri) na nezplatenie. Po nich môžete prejsť na Megadom na strome alebo Dorku Magorku.

Pomôcka č. 2: striedanie

Áno, striedanie sa pri čítaní. Jeden riadok ty a druhý riadok ja. Jeden odstavec ty a druhý ja. Striedanie znamená, že dieťa si po troške trénuje čítanie nahlas, no ak sa náhodou zameria iba na zvuky (a nie na význam), význam mu doplníte vy vo vete, ktorú čítate vy. Ak sa rozhodnete už striedať po odstavcoch, deje sa presne to isté – počas vašich čítaných častí si dieťa zrekapituluje čo sa deje. Vďaka tomu sa mu dej neustále posúva dopredu. Na čítanie vyberajte čo vám len padne do oka alebo čo vaše dieťa zbožňuje. U nás doma sa čítala príručka Minecraftu (akože naozaj). A mali ste vidieť to čítanie s porozumením – okamžitá aplikácia všetkého prečítaného, len to tak zadunelo!

Pokojne si na to každý večer vyhraďte 15 minút. „Toto bude naša spoločná čítacia chvíľka. Chvíľu budeme spolu na striedačku čítať tvoju knihu, a potom si budeme každá chvíľku čítať potichu to svoje.“ Nech si vtedy číta potichu alebo iba listuje – dôležité je, že má vedľa seba veľkáča, ktorý číta a ktorý mu je v tej chvíli stopercentným vzorom.

Pomôcka č. 3: predčítanie alebo audioknihy

Nezabúdajte na čítanie nahlas, kde sa nestriedate – kde naopak čítate iba vy. Dajte mu oddýchnuť. Umožnite mu ponoriť sa do príbehu až po končeky vlasov. Nech sa bojí o Tomiho, ku ktorému sa plaví žralok, nech spolu s Maxi objavuje aké zložité je byť niekým iným. Vďaka tomu mu pripomínate aké strašlivo super knihy sú. Okrem toho pamätajte, že pri počúvaní sa hlavička učí jazyku rovnako ako pri čítaní, no bez námahy. (Nakoniec, vaše deti sa naučili rozprávať iba vďaka tomu, že počúvali.) Počúvanie je zázračné, a zlatom vyvážiť každú pani učiteľku, ktorá deťom popri čítankách ešte nahlas číta Roalda Dahla alebo Astrid Lindgrenovú.

No a na záver už iba jedno: v našom letnom projekte Prečítané leto máme ešte dva ďalšie dva (nečakane dobré) tipy ako deti rozčítať a povzbudiť.

Čakáme vás, kliknite si! 

Čítajúci rodičia píšu je kategória o vás, superrodičoch. Je hlavne o tom, čo zažívate v bežnom živote 
s vašimi deťmi pomedzi knihy. Alebo s knihami pomedzi vaše deti? 
Nech je to ako chce, jej úlohou je povzbudiť a naštartovať. 
Tak štartujte, rodičovia!

Aďa je úplne obyčajná mama. To je určite to, čo by povedala ona – a vlastne asi aj to, čo by o sebe povedala väčšina z vás. A aj u nej platí (tak ako pri väčšine z vás), že to nie je celkom pravda. Naša spoločná história siaha do čias, keď sme ani jedna o materstve netušili nič. Ale potom prešlo tisíc rokov a my sme sa odrazu stretli na spoločnom parkovisku. Aha, okrem mám sa z nás stali  susedky. 

Väčšina z našich rozhovorov odvtedy prebieha práve na tom parkovisku, pričom každá z nás sa snaží sledovať svoj vlastný počet detí. Nuž, a práve na tom parkovisku mi raz porozprávala o knihe, ktorú s nimi vyrobila. Po tomto nápade som skočila ako matka vlčica – ale najprv bolo Aďu treba prehovoriť, že to nie je somarina, drobnosť, blbosť, a že to naozaj stojí za zmienku.

Súvisí to s mojou závislosťou. Som na materskej dovolenke a cez deň sa venujem deťom. Nechcem ich ťahat do nákupných centier a tak nakupujem cez internet. No a keďže som už naozaj naozaj potrebovala ôsme posteľné prádlo (také s bodkami sme ešte nemali), klikla som na tú internetovú stránku…

Našťastie, každé balenie posteľného prádla má v sebe tvrdý kartón, a tak nám základ pre knihu doniesol ujo kuriér.
Inšpirovalo ma obyčajné neobyčajné stretnutie s autorom knižiek Kamzíkův velký skok a Vlk a tma Danielom Rušarom v košickom Artfore na jar tohto roka.

Okrem iných zaujímavých vecí povedal pán Rušar aj pár slov o tom ako sa postupne zrodili jeho knihy. Príbeh je predsa len casť. Dobrý ilustrátor vdýchne knihe život. Obrázky sú to, čo naše deti zaujíma najviac, hlavne v čase keď s čítaním este len začíname, ale zároveň si myslím, že aj neskôr sú ilustrácie základom dobrého čítania.

Keď som môjmu synovi čítala niečo o úľoch v Poľsku (z knihy Včely), prerušil ma a vraví: „Mamiiiiiiiii, už konečne začni čítat obrázkyyyy!“ Napadlo mi teda, že ak sa zahráme na spisovateľa a ilustrátora, úplne jednoducho pochopí a zapamätá si čo treba na to, aby vznikla kniha. A tak sme sa popri vystrihovaní a maľovaní čohokoľvek čo sa nám v tej chvíli chcelo rozprávali o tom, koľko máme práce kým ja ako spisovateľ vymyslím text a Oliver ho ako ilustrátor pekne zilustruje.

Neprešlo veľa času (náš mladší Alex spal niečo cez hodinu, takže sme museli byť rýchli), a darček pre ocka bol hotový. Nie, nemal narodeniny ani nič, dali sme mu ho lebo sme chceli.

A prečo vlastne píšem týchto par viet?
Len tak.
Ako som sa od posteľného prádla dostala ku knižke.

Že je len na nás rodičoch do akej miery prepletieme príbehy, básničky, obrázky a knižky akéhokoľvek druhu so životom našich detí a nás samých. Ako nás stretnutie s akýmkoľvek človekom môže inšpirovať natolko, aby sme voľný čas s našimi ratolesťami strávili inak ako pozeraním Požiarnika Sama na tablete… (aj keď občas aj to treba).

Ciest ako sa dostat k dobrým knihám je veľa. Nie je to o peniazoch. Je to o hľadaní cesty k tomu, aby sa kniha stala bežnou súčasťou rodinného života, a určite nie niečím čo povinne robíme s deťmi pred spaním, lebo sa to tak vraj má.

A naša kniha? Nič špeciálne, obrázky nesúvisia s textom. Dom, strom, slnko a pár kvietkov.
Ale v detskom svete môjho syna sme urobili knihu. A o to ide.

A o to ide, o prepletanie života s našimi deťmi a príbehov z knižiek.

A už len na záver: Aďa je všetko možné, len nie obyčajná mama. A to platí aj o väčšine z vás. V malom svete malých detí sú malé veci najväčšie veci na svete. 

Úvodná poznámka: nebudeme vás posielať do obchodov a nútiť kupovať toho ešte viac. 
Máme namiesto toho zopár lepších (a overených) nápadov. 
I keď zároveň priznávam, že túto tradíciu u nás doma opakujeme šiesty rok, 
a je z roka na rok jednoduchšia.

Vianoce idú a s nimi darčeky, vôňa perníka a sacharidové horúčky. A tiež lacné čokoládové adventné kalendáriky, ktoré mnohokrát čokoládu nevideli ani po ceste vlakom na miesto dodania. Počuli o nej, to áno, v legendách, ktoré im mamy cukrovinky rozprávajú na Vianoce.
Ale to je všetko.

Lepší nápad pre vás máme – zabaľte deckám do kalendárika knižky. No dobre, prihoďte aj cukrovinku, salónku alebo somarinku, ale zabaľte im knižočky. A zadržte – kým vás vydesím ďalšou povinnosťou, ktorej sa vraj máte ako superrodič venovať – zadržte. Zadržte a vyčkajte. Vieme ako na to, veď aj my máme doma detí dosť a po šiestej večer ešte asi trikrát viac.

Knižný adventný kalendár NEznamená, že máte kupovať 23 nových kníh.

Vašim cieľom nebude deti knihami udláviť. Vašim cieľom je nájsť spôsob ako spomaľovať, ako počas hektického decembra nájsť každý večer jednu normálnu chvíľku, ktorú strávite spolu.

Čo je dôležité – treba si na to  nájsť spôsob, ktorý sa hodí vašej, jedine vašej, vašej špecifickej jedinej a neopakovateľnej rodinke. Ak máte iba jedno dieťa, môže to ísť podstatne jednoduchšie než s dvojčatami. A bude to zase iné v rodine, kde sa malé deti miešajú s dospievajúcimi alebo tam, kde je iba jeden rodič.

Tak pozrite tieto tipy a vyskúšajte čo sa hodí vám:

1. Každé čítanie nech automaticky znamená aj kakavko a stískačku. Špeciálne ak sa doma u vás zatiaľ nečítalo, na knižky deti len tak nenachytáte. Kakavko a relax už majú väčšie šance, kniha sa popri nich stratí. :)
2. Do kalendára stačí vložiť knižku sem-tam. Aj to sa počíta. Lepšie menej kníh sem-tam na ozvláštnenie kalendára než žiadna (toto bol zámer u nás doma počas prvého roka knižného kalendára). Alebo si ich nechajte len na posledné tri/štyri/päť dní pred Vianocami. Alebo PO nich! (Ak poriadne neviete čo s deťmi čítať, pretože sa o tento zvyk iba snažíte, pýtajte sa, odporučíme veci pre nečítavcov.)
3. Možno stačí (hlavne pri väčších deťoch) knižka iba jedna, pričom do kalendára vkladajte iba lístočky s označením kapitol, ktoré sa v daný večer budú čítať. Ak je to už naozaj veľký samostatný čitateľ a nechce vás pri sebe, môžete čítať jednu knihu každý vo vlastnom čase a potom sa o tom len zhovárať (tak to robia u Mrkvičkovcov, ako Tibor Hujdič prezradil).
4. Netreba kupovať. Prehľadajte, čo už máte doma. Prečo by nemohli v kalendári byť aj knihy, ktoré ste už dlhší čas nevytiahli? Deťom toto naozaj prekážať nebude – ide im o čas s nami.
5. Rovnako môžete kadečo napožičať z knižnice.
6. Môžete sa rozhodnúť kalendárik točiť okolo jednej témy: Vianoce, zima, zimné športy. Pečenie. Alebo akváriové rybičky, antistresové omaľovanky či vaše obľúbené knihy z detstva. My sme sa svojho času pokúsili o vianočnú tému. Avšak napriek veľkej snahe (takej veľkej, že z toho maminka v noci nespávala) to naše deti veľmi neocenili. Nečudo, jedno z nich malo menej než dva roky, nevedelo poriadne ani čo s vianočným stromčekom. Odvtedy energiu investujeme do pohody, nie kalendárika.
7. Môžete sa rozhodnúť nechať tému tak a jednoducho tam v rozumnom množstve a intervaloch naklásť knižky, ktoré ste počas roka naškrečkovali.
8. Alebo to celé vyriešte Vianočným mystériom. Vianočné mystérium je jedna neuveriteľná, naozaj popletená a čudná, čudne-krásna kniha od autora Sofiinho sveta. Na každý deň máte práve jednu kapitolu, a tak ďalej až do Štedrého večera. Je fantasticky ilustrovaná, a obrázkové obzeračky zvládne už aj päťročník. Kapitoly v nej sú však pomerne dlhé a textovo je celkom náročná, takže si vyžaduje sústredenejšieho a trpezlivejšieho čitateľa (i keď predčítať, následne vysvetľovať a spoločne zhŕňať môžete už aj šesť-sedem ročníkom). Na samostatné čítanie… — ech, my neodporúčame samostatné čítanie Vianočného mystéria. My odporúčame spoločné čítanie pri večeri. Tuto o ňom viac, aha.

A teraz, kam s tým?

• Nuž, kde už nájdete miesto. Napríklad do fúrika s nimi.

• Pod stromček, ak ho staviate skôr než 23. decembra. (My áno, milujeme vianočný stromček. Staviame ho prakticky v prvý deň, keď sa začína predaj.)

• Na policu, ak na to máte miesto.

• Schovajte ich niekam, a do kalendárika len šupsnite mapu alebo indície. Náš 4-ročný syn každé ráno so sklamaním vyťahoval gumených medvedíkov. „A mapa nebude?,“ pýtal sa.

• A čo poviete na vianočný rebrík?

Najdôležitejšia pripomienka zo všetkých:

Nebláznite. Vážne. Ani najkrajší a najvypiplanejší adventný kalendárik nevyváži nervóznu a nevyspatú mater, ktorá je úplnou zhodou náhod aj perfekcionistka (moje horké poučenie). Keď si budete určovať priority, dumajte nad tým čo chcete, aby si vaše deti pamätali. Má to byť schovka a hľadanie pokladov? Alebo pokrikovanie či opatrné vyhýbanie sa vystresovanej mame?

Žiaden superhrdina ešte svet bez raňajok nezachránil. Takže keď je vo vašom živote práve teraz čas iba na to, aby ste toho robili nedokonalo a k tomu pomalšie, robíte to dobre.

___
Pozývam vás do našej Pin nástenky, ktorá sa venuje práve vianočným nápadom. Opatrne s ňou, nie aby ste sa vrhali do temných vôd dokonalých šibnutých rodičov. Má byť iba inšpiráciou!
Sledujte na Pintereste nástenku Vianočné dumky, adventné kalendáre s knihami a podobne pinnera čítajme si.

Ste na Pintereste? Napíšte nám správu tam alebo na FB a my vás radi pridáme medzi prispievateľov do ktorejkoľvek nástenky.

___

Link na tie prepekné číselné tabuľky na odratávanie. Ale sľúbte si, že zachováte zdravý rozum.

Rodičovia, na prvom januári nie je nič magické. Začať niečo meniť sa dá kedykoľvek. Tak sa pridajte.

Možno ste už niekoľkokrát chceli zaviesť pravidelné čítanie do vášho denného programu, no deti nechcú ani za svet, vy už večer ani nevidíte, čítanie je posledná vec, ktorú máte na mysli.

A keďže sme tiež rodičia a veľmi dobre vieme ako to chodí, máme pre vás čosi naviac, čo vám môže štart do nového zvyku zjednodušiť. 

Takže čo teraz? Je to jednoduché – začnite dnes, a začnite smiešne malými cieľmi. Podľa výskumov by dieťa malo dostať aspoň 20 minút čítania denne, no teraz nechajte výskumy bokom. Začnite málom.

Začnite budovať zvyk

Dnes bude stačiť 5 minút. Dnes, a tiež niekoľko najbližších dní a týždňov. Ak si vaša ratolesť vyžiada viac, nech sa páči. Ak však nie, po piatich minútach odložte knihu bokom. A ak čítavate hlavne večer, potom si len šuškajte pod paplónom.

Aby sme vás a vaše deti motivovali, prizvali sme si k spolupráci ilustrátorku ilustrátorku Petru Lukovicsovú (áno áno, to je tá z knihy Cesta na svet), ktorá pre vás nakreslila obrázok zázračného stromu. Vytlačte si ho a spoločne po čítaní vymaľujte jeden lístok na strome. Ako budú pribúdať zelené listy, bude pevnieť aj váš zvyk čítať si spolu. Vždy po desiatich či pätnástich sa môžete odmeniť zmrzlinou, výletom do zoo alebo novou knižkou.

?Kliknite sem, aby ste sa dostali ku verzii plagátiku pre tlač.?

Tri ľahké spôsoby ako na to:

1. Majte obľúbenú knihu na wecku a využite každé kakanie vášho potomka.
2. Majte obľúbenú knihu na stole počas raňajok a využite chrúmajúcu (teda zatvorenú) pusu vášho potomka.
3. Majte obľúbenú knihu na chladničke a použite ju kým potomok líže nanuk. Olepené operiete/poutierate. Knihy nie sú z cukru, prežijú všeličo.

Pridajte sa k nám na Instagrame či na Facebooku, tam vás budeme každý deň povzbudzovať. Foťte momentky s vašimi deťmi a knihami, a používajte pritom náš zvyčajný hashtag #citajmesispolu. A takisto môžete svetu dať vedieť, že začínate pracovať na novom dôležitom zvyku, a použite náš hashtag #aspon5minut. Všetci vám zatlieskame!

 Povzbudili sme vás

Ak ste sa rozhodli pridať do tejto výzvy na jún/júl, už viete, že záštitu nad letnou výzvou prevzalo vydavateľstvo Zelený kocúr.  Každých desať dní sme žrebovali vždy štyroch výhercov, ktorých Zelený kocúr štedro odmenilo za snahu.

UPDATE 3: Aj tretia časť súťaže je už ukončená. 
Fináloví víťazi a superčitatelia sú Anna Strohnerová, Iveta Melicherová, 
Marek Hegedus a Ivana Ševčíková. Blahoželáme!

UPDATE 2: Už aj druhé kolo žrebovania je ukončené. 
Vyžrebovaní boli Lucia Goghová, Lenka Filipová, 
Peter Luprich a Angela Obročníková. Blahoželáme a ozveme sa vám na mail. 

UPDATE: Prvé kolo žrebovania je ukončené. 
Z vás všetkých, ktorí sa pustili do výzvy nám random.org vyžreboval tieto štyri mená: 
Ivana Dvoraková, Gita Pokrývková, Lenka Nedić a Diana Ducká. Blahoželáme! 
Ozveme sa vám na mail.

P.S.

Čítanie je dôležité. Avšak nezabudnite na to najdôležitejšie: že si chcete čítať, pretože sa máte radi – viac než pol hodinku s telkou po celom dni alebo novú hračku. Čítanie vám má všetkým prinášať radosť. Iba tak si budete môcť všetci dlho vychutnávať všetky jeho výhody. Hľadajte knižky, ktoré vám sadnú, zisťujte, čo vaše dieťatko už dokáže (neprehliadnite našu sériu o čítaní podľa veku), a robte z tohto času vašu prioritu.

Do čítania, priatelia.

Skončil rok 2016, podarilo sa mi prečítať 44 kníh, juhu! Som mama s dvomi malými deťmi, moja práca si žije mimo oficiálnych úradných hodín, a keď je manžel konečne doma, rada som s ním. A tak nájsť čas na čítanie nie je niečo čo ide ľahko. Ale 44 kníh? Ľudkovia, veď to je úspech, aj som si po ramene potľapkala!

V roku 2015 som ich prečítala dvanásť. To tiež nie je zlé na mamu, ktorá je doma s dvomi toho času neškôlkujúcimi deťmi – popravde, za daných okolností je vynikajúce už aj to, že si pamätá kam knihu naposledy položila. Rozumiete.

Či chcete dať v novom roku kníh dvanásť alebo osemdesiat, sme s vami. Totiž múdrejší sme vďaka knihám. Sme pokojnejší, vedeli ste? (V roku 2009 to potvrdila Univerzity of Sussex, aha.) Okrem toho nás naše decká potrebujú vidieť číťať. A pre všetky tieto dôvody sa chcem podeliť o moje tri hlavné tajné čitateľské zbrane – a v komentároch zase čakám všetko čo funguje u vás.

Tajná zbraň číslo jeden: guráž odložiť slabú knihu bokom

Ech, bola to vlahá noc augusta 2016, keď som čítala Charlieho Lovet- jednu vážne nevydarenú knihu. Kade-tade na ňu boli pomerne dobré recenzie, ale po tretej kapitole sa mi to celé akosi prestalo zdať. Povedala som si, že vydržím, potom že ešte, a potom ešte trochu. Boli dve hodiny ráno, zo štyristo strán mi ostávalo stodvadsať a bolo to stále rovnako zlé. Prečo som vtedy tú knihu neodložila dodnes neviem, ale viem, že vo finále boli štyri hodiny ráno. Pocit sklamania nenastal, pretože pocit sklamania pretrvával od tej tretej kapitoly – akurát som si uvedomila, že muž sa vráti zo služobky pozajtra, budem teda na deti ešte celý jeden deň sama a navyše kompletne rozbitá. Kvôli zlej knihe!

Takže odvtedy všetko čo u mňa nefunguje po tretej kapitole odkladám bokom – hoci by to mal byť aj nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (prepáč mi, Hermann). Na svete je priveľa dobrých kníh. Viete, chcem sa na knihu tešiť, počas dňa nad ňou rozmýšľať, trápiť sa, že končí a čo bude potom so mnou. Iba vtedy má knižka akú-takú šancu voči netflixovej závislosti. Tretia kapitola sa ukázala ako dobré pravidlo: zachránila Muža menom Ove, ale spravodlivo sa zbavila tety Poldi. Platí aj na non-fiction – Stvorení pre beh ma zhltli po tretej vete, ale Laura Vanderkamp šla v podstate hneď v prvej kapitole.
Suma sumárum: nemrhať časom, keď duša nepiští.

Tajná zbraň číslo dva: schopnosť supersústredenia

Nie, nie som zástanca multitaskingu (veda dokázala, že je to mýtus). A nie, vôbec som nečakala, že bude možné čítať viaceré knihy súčasne. Ale musela som vyskúšať. Viete, som pracujúca mama, som na päťsto miestach v rovnakom čase. Postupne som teda zaviedla knihy do všetkých možných častí môjho života. Súčasný stav je nasledovný: kniha na wecku (Monika Kompaníková), na nočnom stolíku (Rowlingová), a k tomu audiokniha v telefóne na 25-minútovú cestu zo škôlky pešo domov (Cal Newport).

K tomu ešte prikladám aj Kindle PaperWhite, ktorého displej sa dá počas večerného usprávania detí fantasticky stlmiť, nepípajú na ňom žiadne notifikácie a nedovolí mi nič iné iba si čítať (na Kindli teraz Aaronovitch). Ležím teda medzi nimi a čítam si. V istom období som skrolovala Instagram a netrpezlivo sa mrvila, z čoho vyplynuli neuspaté deti a vynervovaná ja. Potom som skúsila podcasty, tie ma však uspávali. Až nočný Kindle zafungoval: deti krútia moje vlasy a zaspávajú, ja si pritom spokojne ležím. Toto nočné čítanie sa postupne stalo mojou najobľúbenejšou časťou dňa, je to môj súkromný čas. Áno, riady mám neumyté (a vlastne aj vlasy), ale keď potom poslepiačky dotápem do obývačky, je zo mňa omnoho spokojnejšia bytosť. To sa ráta viac.

Priznávam, že z tejto série kníh po celom byte má vždy niektorá prednosť pred ostatnými. Keď som čítala Norrella a Stranga, dvanásťkilové monštrum s deväťsto stranami, trapošila som medzi zaspávajúcimi deťmi s mobilom prepnutým na baterku. Odložiť sa tá kniha jednoducho nedala, tak som si musela nejako poradiť. Teraz čítam sériu Rivers of London (v češtine Řeky Londýna) od Bena Aaronovitcha (čosi ako zmes Harryho, Sherlocka a Buffy), mám to iba na Kindle a neviem prestať, preto so mnou cestuje kade-tade. Priznávam aj to, že občas sa to mieša: Laura Sněžná mala lesnú čistinku podobnú tej z The Time Traveller’s Wife a obe boli poriadne dôležité z hľadiska deja. Avšak zo 44 kníh roka 2016 to bola jediná komplikácia, a tak si myslím, že to nie je až taký veľký problém ako by sa mohlo zdať.

Tajná zbraň číslo tri: schopnosť použiť každú minútu

V pravekej ére za slobodna som sa kúpala v čase ako v bublinkách. Za posledných šesť rokov som ale zistila, že je jednoducho naivné čakať, kým bude v dome pokoj, kým si budem môcť nôžky na taburetku vyložiť a čítať s pohárom červeného v ruke. Ha! Všetci vieme ako dlho trvá, kým vás deti nájdu na wecku.

Musela som sa naučiť, že aj päť minút stačí. A áno, stačí – možno sú to iba dve-tri strany, no dve-tri strany inteligentného textu sú vždy lepšie ako päť hluchých minút strávených na Facebooku. Bez ohľadu na to, či mi deti práve klopú na dvere wecka, či sme s mužom v aute alebo či stojím v rade na pošte.

Aj tu však platí prvé pravidlo dobrej knihy. Ak by som čítala čosi IBA z povinnosti (lebo čojaviemktosimúdrypovedalže treba mať načítané Nobelove ceny), nebola by som veru motivovaná. Skrolovačka sociálnymi sieťami by ma asi lákala viac.

Záver

Jednou z najväčších motivácií je pre vždy spoločenstvo, komunita podobne zmýšľajúcich ľudí. Goodreads má jednu veľmi šikovnú funkcionalitu: ak si na začiatku roka zvolíte koľko kníh by ste chceli prečítať, každý mesiac sa vám pripomína, oznamuje váš progres, povzbudzuje. Navyše keď na Goodreads vidím, že si číta aj Alžbeta z malého pampúcha pričom ona má doma jedno úplne minidietko, to je vždy inšpiratívne. Ak chcete, pridajte si ma na Goodreads aj vy. Navzájom si môžeme potľapkať po ramene.

Rok 2016 sa skončil. Čakám vás v 2017! (A teraz šup do komentárov s ďalšími tajnými zbraňami.)

___
Photo Credit: Let Ideas Compete Flickr via Compfight cc