V marci sme s Alžbetou mali možnosť vystúpiť na konferencii Indície. Indícia je nezisková organizácia, ktorá robí pre slovenské školstvo vzácne a dôležité veci, potrebné ako soľ: Hejného metóda vyučovania matematiky, informatika s Emilom, ExpEdícia zameraná na prírodovedné predmety, Comenia Script. Indícia sú teda tí ľudia, ktorí prinášajú na Slovensko moderné vyučovanie, v ktorom žiak je čo najaktívnejší a učiteľ hlavne sprievodca. Presne takí boli aj učitelia, ktorí na Indicíu docestovali: otvorení, svieži, motivovaní. Pre mňa osobne to bol veľmi silný zážitok – ja sama som zo školstva takmer ušla po osemnástich rokoch praxe. Z nadšenia mi neostalo nič, iba to vyčerpanie.

Každopádne, náš príspevok s Alžbetou sa týkal toho, čo všetko je už uvarené v čase, keď dieťa začína chodiť do školy (a teda prečo sú učitelia nenahraditeľní). Dvojiciam učiteľov sme okrem iného rozdali knihy (niektoré mali textu máličko, iné viac) s nasledovnou úlohou: čítajte. Teda, čítajte svojej kolegyni tak ako by ste to čítali dieťaťu. No a kolegynka zatiaľ bude zapisovať tie slová, ktoré z knižky zachytí, no pritom ich vo svojej bežnej reči nepoužíva.

Ak čítate pekný text práve jednu minútu a potom zrátate počet slov, ktoré ste prečítali, koľko slov sa vám za tú minútu podarí prečítať? A keď to vynásobíte piatimi minútami? My sme sa s učiteľmi dostali medzi 380 až 550 slov za päť minút (ráta sa všetko, aj spojky a citoslovcia). Ak si spomínate na kľúčový výskum o tom, koľko slov deti z menej podnetného prostredia počujú v ranom detstve za hodinu, tak viete, že je to tesne nad šesťsto. Šesto slov za hodinu. My sme z knižiek za päť minút vytiahli takmer toľko. Nič nepovzbudzuje vývin jazyka tak ako obyčajné čítanie knižky.

Avšak čo je ešte zaujímavejšie: tí učitelia, ktorí mali zapisovať slová, ktoré bežne nepoužívajú hlásili, že slová, ktoré zneli zdanlivo bežne. Šlo napríklad o vskutku, záhada, intenzívne, kde len, prepracovaná (predstavte si, učitelia! :) ) alebo boľačka. Keď si tieto slová čítate, ako často ich používate vy? Napísané sú vám isto známe. Ale kedy ste ich naozaj potrebovali použiť?(Kde je tá čokoláda, ktorú sme kúpili iba včera večer? No to je mi ale záhada.) Používate vskutku alebo používate bežnejšie naozaj? A keď sa vám čosi (nie obyčajné niečo) naozaj páči, čo iné vám napadne okrem tradičného super? (Cool nepočítame. :))

Ústny prejav je voči písomného vždy ochudobnený, omnoho menej košatý. No zároveň práve ústny prejav je zdrojom slovnej zásoby detí: deti v ranom veku kopírujú až 93 percent slovnej zásoby rodiča. S ňou potom prichádzajú do školy. Rozsah ich slovnej zásoby v maličkých hlavičkách znamená rozsah mentálnych konceptov (mama, psík, jablká). No a práve ten určuje to ako ľahko deťom pôjde učenie nových konceptov (veľryba? piráti? lipa? škovránok?).

Takže ak vy bežne nepoužívate slovo vskutku alebo záhada, vaše dieťa sa ho od vás pravdepodobne nenaučí. Ak ho neskôr začuje v škole, bude ho potrebovať počuť ozaj opakovane, aby si ho zapamätalo a aby ho aj začalo aktívne používať. Práve preto veda opakovane dokázala, že počet kníh v domácnosti má na budúce vzdelanie dieťaťa väčší vplyv ako vzdelanie samotného rodiča. Lebo totiž v knižkách sú záhady, piráti, tapírovia a Lindy, ktoré trénujú karate, Artúrovia Buchtovia na čokoládových diétach a Špinušky, ktoré spôsobujú penové potopy. V knižkách sú slová, ktoré vy síce nepoužívate najčastejšie, no vďaka knižkám sa vám v pasívnej slovnej zásobe zobudia rozkmitajú a začnú hľadať cestu do slovnej zásoby aktívnej. Slová ako čože, pravdaže či ubabraná.

Prezentácie

Po našej prednáške nás obkľúčila rota motivovaných učiteľov so žiadosťou o prezentáciu a o zoznam kníh, ktorý sme počas prednášky použili. Zverejňujeme teda obe.

Na workshope sme sa zamerali na knihy, ktoré možno nemajú veľa slov, a teda čitateľa — začiatočníka potešia, no čitateľa — pokročilého neurazia. Diskutovali sme o tom, prečo sú decká pri výbere kníh takmer stratené (vedeli ste, že 73 percent detí vo veku 6 — 17 by čítalo viac ak by vedeli čo?).

V závere tejto druhej prezentácie nájdete niekoľko fotografií z kníh nášho knižného trhu. Úloha pre učiteľov bola jednoduchá: skúsiť na základe jazyka v ukážke odhadnúť pre aký vek sú tieto knihy určené. (Prekvapenie: vydavatelia sú zväčša výrazne vedľa. Riadia sa skôr ilustráciami, nie náročnosťou jazyka. Napríklad obrázok a text s drakmi je odporúčaný ako prvé samostatné čítanie, ale som si istá, že bežný prváčik takýto text nezvládne.)

Počas prednášky aj workshopu sme použili horu dobrých kníh. Na tomto linku nájdete ich zoznam. 

Ak by ste pri objednávaní niektorého z titulov použili náš afiliátny link, podporujete tým našu prácu. Ďakujeme.

_____________
A ak by ste chceli vedieť, kedy vypustíme von najnovší článok, zapíšte sa do nášho spravodaja.

S kým by ste najradšej šli na večeru? Toto video nedávno obletelo svet. Už ste ho videli? Možno si aj poplačete, rodičia.

Ak ste ho už videli, pozrite si ho ešte raz. (Ak vám angličtina nejde dobre – ale nie jej tam veľa, v nastaveniach videa si viete zapnúť Automatic translation a tam vybrať slovenčinu alebo češtinu. Nie je to pekný preklad, ale postačí.)

Je to tak, my sme ich celebrity. Nebude to navždy. Ale kým máme ešte ten čas, treba ho využiť.

Po úvodných rokoch zbožňovania príde dospievanie so všetkými komplikáciami. Pamätáte na to svoje? Ech, vravím ja. Bohu vďaka, že cez to nemusím prechádzať znovu. Každopádne, ak sa našim deťom nepriblížime dovtedy, potom to pôjde vážne ťažko.

Áno, je to reklama. Ale počujte, rodičia, len nezačnite racionalizovať, že toto všetko je predsa len v scenári, prípadne, že vaše deti by toto nikdy nepovedali. Naše deti nás skutočne milujú a tiež nám veľa odpustia. Presne preto má zmysel snažiť sa, aby sme z večere/z večera urobili zmysluplný čas. Práve tak ako nabáda táto reklama. S tým sa dá súhlasiť. Reklama-nereklama.

Ako to robíte u vás doma vy, aby večer nebol bojovým poľom ale, naopak, harmonickým záverom?

Čítanie je najlepší spôsob relaxu –  už šesť minút čítania dokáže znížiť hladinu stresu o dve tretiny. Zároveň podľa tohto prieskumu zaberajú knihy na stres lepšie než iné upokojovače: lepšie než počúvanie hudby, prechádzka alebo šálka dobrého čaju. A lepšie než počítačová hra. Psychológovia predpokladajú, že je to preto, lebo ľudská myseľ sa musí sústrediť na čítanie. Keď sa začína sústrediť na literárny svet, ostatné veci prestávajú byť dôležité – a to zase uvoľní svalstvo a srdce. Výsledkom je vyrovnanejší, spokojnejší jedinec, tj. vy. Ktorý rodič toto nepotrebuje? Aha.

Testovania sa zúčastnilo šestnásť dobrovoľníkov. Všetci nešťastníci si najprv absolvovali bežné testy a cvičenia, ktorými sa v rámci takýchto testovaní zvyšuje srdcová činnosť a napätie (napríklad dostávali aj mierne elektrošoky). No a potom sa ich zase rozličnými spôsobmi pokúšali upokojovať. Výskumný tím si vzal na pomoc monitorovanie srdcovej činnosti a tiež sledovanie elektrodermálnej aktivity (je to vlastne sledovanie elektrických zmien na povrchu kože, čo zase umožňuje sledovať psychologické procesy v ľudskom tele).

Čítanie bolo najefektívnejšie, pretože napätie znížilo až o 68 percent. Testovaným stačilo iba potichu čítať, a už po šiestich minútach začal tep klesať a napätie vo svaloch sa uvoľnilo. Dokonca sa dostali na nižšiu úroveň stresu než boli pred začiatkom testovania.

Počúvanie hudby znížilo stresové hodnoty o 61 percent, šálka čaju o 54 percent a prechádzka o 42 percent. Hranie videohier ich znížilo úplne najmenej, iba o 21 percent. No v tomto prípade stresové hodnoty napriek miernemu zníženiu ostávali nad pôvodnou hladinou. David Lewis, neurolingvista, ktorý zabezpečoval testovanie, vyhlásil:

Najlepším relaxom je ponoriť sa do knihy. Platí to osobitne v ekonomicky neistých časoch, keď každý z nás túži po nejakej forme úniku. Nezáleží pritom veľmi na tom akú knihu čítate. No keď sa ponoríte do absolútne strhujúcej knihy, utekáte pred obavami a stresmi každodenného sveta. Strávite tak zopár chvíľ skúmaním sveta, ktorý vytvorila autorova predstavivosť.“

Je to viac než iba nejaké rozptýlenie. Je to aktívne zapojenie predstavivosti. Slová vytlačené na papieri stimulujú predstavivosť. Tým vám v podstate umožňujú vstúpiť do pozmeneného stavu vedomia.

Dôležitá poznámka: ide naozaj iba o zaujímavý pilotný výskum, ktorý by potreboval dobrý krok ďalej, a potom aj zverejniť v kvalitnom časopise psychológie. Šestnásť testovaných je pekná vzorka, no ďalšia fáza by si už vyžadovala košatejšiu skupinu. V tomto prípade totiž šlo o ľudkov, ktorí boli knihomoľmi, a mali teda dobre utvrdený zvyk vracať sa ku knihám – teda ľudkovia ako vy, rodičovia premilí. To vám by klesal tep a uvoľnovalo sa svalové napätie. Určite to otestujte najbližšie, keď v detskej izbe vypukne nejaký ozbrojený konflikt: namiesto zvýšeného hlasu na deti nasaďte Austenku na seba. Alebo Maya. Alebo čo už máte rozčítané.

Bolo by ale zaujímavé sledovať čo by sa dialo s tepom u detí, ktoré vyrastali na videohrách a ktoré si voči knihám nevypestovali žiaden vzťah. Do akej miery by ich kvalitný – (to treba zdôrazniť: naozaj kvalitný) – príbeh dokázal uvoľniť a zrelaxovať? Trochu či vôbec?

A ak by ich tie videohry upokojovali tak ako iných upokojujú knihy, čo potom? Ako sa s takouto informáciou dá pracovať a ako by sme takéto deti vedeli motivovať ku knihám? (Lebo vieme, že existuje obrovské množstvo výskumov, ktoré už teraz dokazujú, že rozčítané decká sa vedia lepšie sústrediť, sú motivovanejšie, viac si pamätajú. A tiež vieme, že práve toto videohry nerobia.)

Čo vy na to? Napíšte nám do komentárov.

___

Tlačovú správu k tomuto výskumu nájdete na tomto linku k časopisu Telegraph.
Photo Credit: Hindrik S Flickr via Compfight cc

Moja štvorročná dcéra si v týchto dňoch vo svojej imaginárnej reštaurácii kompletne navarí, vezme niekoľko objednávok od zákazníkov, obslúži ich – a to všetko zatiaľ čo spokojne sedí na wecku. Potom sa spokojne prezlečie, objedná si nejaký ten chod na večeru (už skutočnú), po večeri sa poďakuje a odkráča umyť si zuby. (Pravda, väčšinou do kúpeľne nedôjde, zabudne sa niekde po ceste.)

Základná schopnosť troj- a viacročníkov: kúzla kde len pozriete

Pozrite si toto video.

Takúto nejakú má vaše dieťa predstavivosť. Dieťa po treťom roku zhruba do toho piateho má takú živú fantáziu, že občas nedokáže realitu odíšiť od prestáv. Svet vidí doslovne. Veľmi intenzívne.

Ak sa vyhrážate, že ho tam necháte, absolútne to prežíva. Ak poviete, že ho za uši zavesíte do prievanu, nerozumie, že ste len nahnevaní a neviete čo so sebou. Ak sa mu zdá, že v izbe je divný tieň, je to pre neho naozaj. NAOZAJ.

(Nikdy, naozaj nikdy ho nestrašte tým, že ho niekomu dáte, niekoho na neho zavoláte, niekam ho zavriete. On nevie, že sa len hneváte – vaše slová berie za absolútnu realitu. A ak ste to doteraz robili, dnes večer si k nemu sadnite a povedzte, že je len vaše a patrí len k vám, a že to bol zlý spôsob ako sa hnevať a že sa budete učiť robiť to inak.) (Nie, nebude poslušnejšie, ak sa budete takto vyhrážať. Poslúchne – to áno, ale jeho strach z opustenia bude skutočný, skutočnejší ako si viete predstaviť. Taký skutočný ako búrka, láva a superman v tom videu.)

Čo už vie váš troj-a-viac-ročník?

Hýbe sa

Takže okrem toho, že jeho predstavivosť v podstate nevojde do žiadnych tabuliek, vyzlieka sa a oblieka sa sám, na ihrisko pravdepodobne dorazíte na odrážadle, a čím staršie dieťa, tým divokejšie bude visieť z preliezok dolu hlavou. Po schodoch lieta. S nožničkami a ceruzkami švihá do všetkých strán, rovnako aj so zložitejšími puzzle a stavebnicami. A s rastúcim vekom sa dokáže hrať stále dlhšie a sústredenejšie. Vydrží už 8 až 10 minút (ak sa hráte s ním, vydrží dlhšie), pričom už dokáže pozornosť presunúť z hry ku vášmu pokynu, aby sa prezlieklo a zase naspäť ku hre.

Cíti

Pomalinky (a stále viac ku piatim rokom) začína prežívať stále rôznorodejšie emócie. Už to nie je len hnev a radosť. Pridávajú sa aj ich odtiene: krivda alebo urážka (verzie hnevu), spokojnosť či víťazstvo (verzie radosti). Troj či štvorročné deti ale ešte nevedia dobre zvládať svoj hnev, takže môžu chcieť udierať či hrýzť. Vtedy je na nás viesť dieťa ku zdravému hnevu. „Keď chceš udierať, môžeš tuto do paplóna, nie do mňa,“ povie mamka pokojne (alebo tak pokojne ako sa to dá). „Ak chceš kopať, skús skákať, môžeš si riadne zadupať. Alebo sa choď sa prebehnúť na koniec lúky a späť, a bež čo najrýchlejšie.“ (Viete, jedna po zadku ho síce zastaví, ale nič nenaučí. Je iba dôvodom pre ďalšiu krivdu: Ja nemôžem biť a ty môžeš?)

Pomáha čupnúť si k nemu – naozaj si vyskúšajte čupnúť namiesto nahnevaného státia oproti nemu s rukami vbok. Skúste dietku pomenovať čo asi zažíva. „Si nahnevaná, že už nemôžeš viac pozerať?“ „Ty si asi smutný, že odchádzam, áno?“ Robíte tým veľkú vec: ak dieťa dostane slová, začne ich postupne používať namiesto rúk. Ak práve vreští na raty, nebude vás samozrejme počúvať a ani vám nebude rozumieť – jeho hlavička ešte nedokáže urobiť miesto záchvatu emócií a zároveň rozumnému uvažovaniu. Ale môžete ho aspoň držať a počkať kým sa upokojí. Prípadne môžete s láskou (s láskou) povedať, že keď dokričí, čakáte ho vedľa v izbe.

Zhruba po štvrtom roku tak už deti dokážu mnoho svojich pocitov vyjadriť aj slovami, čo je vec, ktorá aj nám rodičom občas robí problémy. Začínajú tiež rozumieť pocitom iných. Takže začínajú chápať vás ak poviete, že sa hneváte a potrebujete chvíľu na upokojenie. A takisto vedia vyjadriť ľútosť nad ukrivdeným či smutným iných. Vďaka tomuto sa s nimi už celkom dobre dajú hrať ľahšie spoločenské hry – začínajú totiž chápať pravidlá.

Rozpráva príbehy

Tomuto obdobiu sa občas vraví aj magické obdobie: dietko stále lepšie dokáže odpovedať na otázky, okolo štvrtého roka už vie formulovať celé vety, celé state za sebou, a začína s príbehmi. 

Už vám porozpráva príbeh. Dokáže fantazírovať a vymýšľať si. Tak je možné, že sa bude navliekať do kostýmov alebo sa hrať s hračkami či vami kadejaké rolové hry. U nás sa stále niekto ošetruje, od maca cez psa až po imaginárne kamošky menom Šaga a Zoe. (Nepýtajte sa ma, netuším.) Práve preto sa tak veľmi dokáže zľaknúť, že za dverami je naozajstné strašidlo. Práve preto sa tak dôrazne a vydesene dokáže pýtať, či ho NAOZAJ NIKDY NIKOMU nedáte.

Príbeh už aj prerozpráva. Na ceste od tretieho ku piatemu roku už naozaj dobre dokáže opisovať ilustrácie a spájať ich do celistvého príbehu.

Čo z toho vyplýva?

Čítať si s troj-až-päťročníkom je labúžo. Už teraz žnete to, čo ste zasievali doteraz: vydrží aj dlhšie príbehy a s pribúdajúcim vekom ich stále lepšie skladá do súvisu. Dokáže prežívať bolesť a strach o postavy, vo vtipných pasážach sa bude smiať do popuku a chcieť, aby ste ich opakovali. Už sa v ňom začína vyvíjať schopnosť vyvodiť nejaký záver. Stále lepšie si vie príbeh poskladať aj z obrázkov (vyvíja sa schopnosť chápať príčinu a dôsledok, mňam).

Čo môžete robiť popri čítaní

1. Skúmajte ilustrácie ešte pred tým než začnete čítať. Aby ste rozumeli, rozoznávanie detailov je jedna z dvoch základných zručností magického čítania s porozumením. Teraz rozoznávate obrázky, ale čoskoro to už budú len slová, a na tie sa vy dnes pripravujete. Ak sa na obrázku kúpe Špinuška, pýtajte sa na detaily. Čo sa to tam deje? Prečo je celá vyzlečená? Smeje sa? Prečo sa smeje? Prečo je spokojná? A čo tam robí ten psík? Pokojne si vymyslite vlastný príbeh len na základe obrázkov v knihe a dobre sa na tom zabavte.

2. Nech vaše dietko na základe obrázkov skúsi predpokladať čo sa ide stať. Predpokladanie je druhá základná zručnosť pre to, aby dietko jedného dňa čítalo s porozumením. A keď bude čítať s porozumením, je veľmi malá šanca, že raz podpíše nevýhodnú splátkovú zmluvu alebo že sa nechá obabrať nejakým neovereným článkom na internetoch. Keď bude Špinuška ostrihaná dohola, bude jej menej teplo? A dostane svoj nanuk? A čo spravia hasiči s tou penovou povodňou? Budú sa na ňu zlostiť? Čo sa bude diať?

Navyše, také obyčajné skúmanie obrázkov a predpokladanie je rozhovor. A rozhovor kedy ono hovorí a vy počúvate je presne to miesto, kde sa o našich deťom dozvedáme najväčšie veci. Vidíme si ich z úplne nových uhlov. Poznávame ich inak – už to nie je iba ten zurvalec, ktorý sa večne odmieta obliecť. Jeho zurvalstvo má odrazu druhú stranu – vrúcnosť, keď vidí v príbehu krivdu. Konečne nemusíme dávať pokyny. Nemusíme hovoriť Nie, teraz nie je čas, Nie, teraz urob tamto. Teraz je čas hovoriť Áno, máš pravdu, Áno, popísala si to úplne presne, Áno, som vďačná, že si moja. Teraz je čas uvoľniť sa, súhlasiť alebo nesúhlasiť, užívať si jeden druhého.

Takto vy za dvadsať minút nalejete do potomka celý vagón pozitívnej pozornosti. Pozitívna pozornosť (teda súhlas, ocenenie, pochvala, spoločný čas) robí divy. Veď aj my, dospelí, rastieme vo vzťahoch kde sú iní voči nám láskaví napriek chybám, a horkneme/utekáme z tých kde je to naopak. Ak budete takto nalievať do potomka pozitívnu pozornosť denne, pestujete dieťatko, ktoré vie kam patrí a nepotrebuje nič dokazovať. Je trpezlivejšie, ochotnejšie spolupracovať. Takíto ľudia sú v našom svete potrební.

3. Hrajte sa. Dieťa môžete nechať kresliť jednotlivé časti príbehu, ktorý ste si čítali a potom ho podľa obrázkov s ním prerozprávať. Ak kreslenie nie je u vás obľúbené, skúste z plastelíny či Lega postaviť jednu scénu, napríklad príchod hasičov do zabublinkovaného mesta. Alebo ešte lepšie, vezmite Lego hasičov do vane do skutočných bubliniek! Jednoducho, spôsobom , ktorý je vám milý trénujte u potomka schopnosť pamatať si a prepájať jednotlivé sekvencie príbehu.

10 knižných tipov, ktoré môžete doplniť do detskej knižnice.

Toto je našich desať tipov pre troj až päťročníka.

1. Jeden dobrý atlas….

… pretože sa ukazuje, že už štvorročné deti dokážu na mape správne rozoznať cesty, rieky a jazerá, veľké a malé mestá. Dokonca rozoznajú aj kruhový objazd! Ešte by sa podľa mapy nevedeli orientovať v priestore (priestorová orientácia je zručnosť, ktorá sa vyvíja pomaly), ale ak im urobíte mapu s pokladom u vás doma alebo na ihrisku (teda v známom priestore), pravdepodobne podľa nej už ako štvorročné budú vedieť postupovať. Každopádne, skúmaním detailov máp svojmu dieťaťu hovoríte aký veľký je svet, že siaha ďaleko za hranice našej krajiny, a to je veľmi dôležitá vec.

Atlas na fotografii je Usborne Children’s Picture Atlas, a je to naše takmer šalátové vydanie. Ide vyslovene o úvod do chápania máp: polovica tejto útlej knihy sa venuje každej farbe mapy a tomu čo znamená (modrá farba – voda, zelená – lesy, žltá – púšte, atď.). Zároveň v ňom nájdete aj ilustrácie zvierat a pamiatok v rozličných častiach sveta. V slovenčine ho nemáme, vyšiel iba jeho podobne vydarený bratranec Obrazový atlas zvierat, ktorý sa miesto máp venuje skupinám a podskupinám zvierat podľa kontinentov. Príjemný Atlas sveta pre deti aj vydal Albatros – od ostatných sa odlišuje tým, že každá mapa na ňom sa dá rozložiť na veľkoformátovú. Ale ak vám pod stromčekom na tieto Vianoce pribudli Mapy, ste v podstate za vodou.

K atlasu priložte aj jednu dobrú detskú encyklopédiu. Ak doma čítate od raného veku, vaše dieťa sa už pýta na písmená a pravdepodobne aj nejaké rozoznáva. Encyklopédie a atlasy sú ako stvorené na rozoznávanie písmen. Okrem toho sú dverami do veľkého sveta literatúry faktu, teda medzi knihy, ktorých úlohou je učiť nás. Môžete siahnuť po Malej dětskej encyklopedii (v slovenčine musíte hľadať v bazároch), po Encyklopedie Larousse pro nejmenší (v slovenčine nejestvuje, škoda), alebo po Veľkej obrázkovej knižke pre malé deti.

2. Jedného pána Šaška.

Aby ste rozumeli, nemusí to byť práve pán Šašek – ide skôr ide o kombináciu obrázkovej knihy a literatúry faktu. Takéto knihy sú dôležité: deti sa vďaka nim učia o svete okolo nás, no ilustrácie dokážu vyjadriť emócie a atmosféru a teda všetky pusté fakty dostávajú život. Hneď tam počuť skutočných ľudí. Čo v normálnej reči znamená, že je jedna vec vedieť, že Paríž má Eiffelovku a pamätať si ju z dovolenky, ale druhá je zistiť, že Parížania majú radi čerstvé bagety rovnako ako váš junior a že stoja na zastávkach rovnako ako my.

Pán Šašek stojí presne na pomedzí turistického sprievodcu a obrázkovej knižky. Celá séria To je… sa venuje takmer výhradne dôležitým mestám sveta (Londýn, Paríž, Benátky, Hong kong, New York), a opisuje tie najkrajšie pamiatky v nich. Zároveň však zachytáva atmosféru každého z týchto miest, čo nie je pri turistických sprievodcoch celkom bežné. No a typická retro kresba pána Šaška – okrem toho, že je príjemná a neukričaná – bude vaše dietko vizuálne vzdelávať. Juj!

Podobné kvality majú aj rozliční ilustrovaní sprievodcovia pre deti, ktorých už začína byť na našom trhu konečne viac než málo. Napríklad Lumír včelaří od Labyrintu sa venuje životu včiel v úli a tomu ako vzniká med, pričom jeho prvými čitateľmi majú byť deti. Čosi podobné platí aj o svetovo známej The Book of Bees (prípadne verzia v slovenčine nazvaná prosto Včely, ktorú čoskoro vydá Slovart). Obe sú prekrásnym ilustrovaným sprievodcom ladeným do zlatavých medových farieb, ktorého si už v tomto veku môžete len tak obzerať a rozprávať sa. Do rovnakej kategórie sa radí napríklad aj uspávacia knižka Jak zvířata spí od Baobabu či Veľká kniha o malých tvoroch z prekladovej dielne Slovartu. Pre trochu väčšie deti je tu potom dobre známy Hávedník či Rostlinopis. Oba prepájajú spomienkové anekdoty zo života autora s trochou faktografického záznamu.

Samozrejme, v týchto knihách nečakajte kompletné informácie. Ich úlohou nie je suplovať učebnice a príručky. Všetky ale plnia jednu úlohu, ktorú takmer žiadna naša učebnica nedáva: vzbudzujú chuť vedieť viac. Howgh.

3. Jednu zbierku básničiek.

Na stránkach Čítajme si spolu znovu a znovu píšeme o tom aké dôležité sú básničky pre hlávky malých detí. Rým a rytmus sú tak dôležite fenomény pre rozvoj jazyka našich detí, že prehltnite horkú slinu spomienok zo základnych škôl a doneste domov aspoň jednu zbierku. Fakt. Jedna z najšikovnejších na trhu je Veľké Bum a malé bum, ilustrovaná Ľubom Paľom a napísaná Danielom Hevierom, z dielna Buvika.

Ale nemusíte recitovať, pánabeka, nie. Recitovanie – tak ako za temných čias Čo-tým-chcel-autor-povedať – sa zameriava iba na formu. Pamätáte ako ste memorovali Mor ho! a chceli mať prednes pred triedou čím skôr za sebou? Och, toto vážne nie.

Naopak – blbnite! Nech vám raňajkové cornflakesy lietajú cez celý stôl. Aha tu.

Sliepkáč a kohútica chytavky daždili.
Čižmovi do dediek robky z nich šnúrili.
Poplie to riadnili, zmochu to trochali,
tak básno tútičku pončime komaly.

Budete to skúšať vysvetľovať vášmu trojročníkovi? Kdeže! Nechajte tak. Skúste to všetci po sebe opakovať a skúste to bez smiechu. Mnoho z tých básničiek je presne o tom, o zvuku a smiechu. Niektoré (o líške, ktorá v daždi hrdzavie) budú aj potrebovať vysvetlenie (že teda hrdza je oranžová a aj líška, a že to sa len ujo Hevier tak hrá), ale to neznamená, že to je balvan na vašej hrudi. Je to také isté vysvetlenie ako prečo vysávač hučí a odkiaľ sa v dupe berie kaka.

Alebo Básnička ti pomôže, na ktorú nedáme dopustiť, tiež vydaná Buvikom. Už nám písalo celkom veľa mamiek, že bez tejto by to počas odchodu z domu v zdraví neprežili.

Prvý gombík: ujko Bombík. Druhý gombík: strýčko Jombík.
Už sme celí gombíkatí, nestratia nás naše šaty.

Výber je stále lepší. Napríklad Papučky od Jany Necpalovej sú citlivou zbieročkou s tichými ilustráciami, ideálnou pre deti okolo troch. Buvik nedávno vydal hravé Čáry-máry fuk! Zdenky Kulíškovej a v minulom roku veľmi vydarené Zažmúr očká Tomáša Janovica s ilustráciami našej milovanej Marie Neradovej. Snehuliačik šepol mame Františka Rojčeka takisto, a táto zbieročka vydrží až ku šiestim rokom.

4. Jednu zbierku klasických rozprávok.

Draci vymierajú, všimli ste si? Aspoň keď príde na príbehy, viachlavé draky na stíhanie už nejako nie sú zaujímavé. Miesto nich letí Elza, trollovia a potom….strašne veľa víl. Víly sú všade, ale úplne všade. Ak sá má niečo dobre predávať, rátajte s vílami a škriatkami.

Avšak klasické rozprávky sú niečo z čoho tie moderné vyrastajú, navyše Soľ nad zlato alebo Dvanásť mesiačikov v súčasnej detskej knihe už takmer nenájdete. To je škoda – klasické rozprávky nie sú iba o čakaní na princov a o stínaní hláv, ako sa občas zdá. My odporúčame dnes už kultovú zbierku Richarda Bambergera s minimom ilustrácií (a teda skôr asi pre deti od piateho roka). Mohli by ste siahnuť aj po nejakej zbierke z dielne Svojtka and Co., ale i keď tie sú na prvý pohľad veľmi pekné, väčšina z nich je skracovaná tak, aby sa ich vošlo do zbierky čo najviac. Preto mnoho rozprávok po násilnom skrátení na pár odstavcov stráca buď zmysel alebo väčšinu príbehu (Pinocchio, napríklad), navyše sú vo veľmi škaredej slovenčine. Vážne, Svojtka potrebuje dobrého slovenského editora.

5. Klasickú neklasickú rozprávku.

Kozliatka ospevujeme odkedy vyšli, a nie len tak zadarmo má táto kniha cien plnú izbu. Je fakt vydarená. Stretlo sa v nej toľko talentu, že sa v nej iskrí prakticky odkedy ju otvoríte. Klasická rozprávka versus táto moderná a neskutočne vtipná úprava sú na zjedenie.

Toto je jeden z dôvodov, prečo sa oplatí deckám čítať klasické rozprávky: ak im potom prečítate nejakú prerobenú modernú verziu, veľmi dobre sa bavia. Kritické myslenie totiž! Navyše dokážu hľadať rozdiely a podobnosti, pestujete v nich zmysel pre humor a hlavne sa nepriamo učia, že príbehy majú svoje zákonitosti.

Dobrých prerábok na trhu nie je ale veľmi veľa. Môžete siahnuť po Mačkách vo vreci od Jaroslavy Blažkovej, alebo potom po Osmijankovi a po všetkých jeho princeznách, ktoré miesto vydaja trénujú atletiku, po rozprávkových krajinách, ktoré sú naopak a po úplne uletených zvieratkách, po celej kombinácii najrozličnejších žánrov v jednej krátkej rozprávke. Skúste. Lebo inak sa vám slivkové knedle rozvaria.

6. Obrázkovú knižku, inými slovami bilderbuch.

Obrázkové knihy sú tie knihy, kde ilustrácia má výraznú prevahu nad textom – no pozor, v tomto veku detí už nemyslite na Krtečka. V Krtkovi ilustrácie v podstate len popisujú dej. Naopak, v kvalitnom bilderbuchu je ilustrácia samostatným prvkom. Text rozvíja, presahuje ho. Napríklad aha, Haló, haló, pani Mačka je poriadne strašidelnou knižkou – ale všetko jej napätie a hrôza je v ilustráciách, samotný príbeh je vlastne neutrálny. Strach do nej pridali obrázky: zlovestný tieň s dvomi ušami nad spiacimi myškami, veľké oči spoza veľkého červeného hrnca, no a samozrejme tma pod ním.

V zahraničí má žáner bilderbuchu dlhú tradíciu, aj keď u nás akoby obrázkové knihy patrili do rúk iba batoliatkam. Dospelým sa často zdá, že bohatý príbeh a hlboké rozprávanie nájdeme iba v knihách s textom, že ilustrácie nedokážu takýto zážitok sprostredkovať. Nie je to ale tak, a práve preto s obrázkovými knihami v žiadnom prípade neprestávajte.

Liek pre vĺčika je zvláštna kniha o úplne obyčajnom vĺčikovi, ktorého ale zničoho nič prestal baviť život. Dokonca si aj vysmiatu masku na tvár vymyslel, aby nemusel nikomu vysvetľovať, že je vlastne smutný. Sova sa rozhodla mu pomôcť – a po niekoľkých pokusoch všetko dospeje ku zdárnemu koncu. Myslím, že túto knihu Daniela Olejníková neplánovala pre deti okolo troch rokov – ale neverili by ste koľko mám mi už napísalo/povedalo, že patrí u nich doma k najobľúbenejších (v tomto článku sa tak stalo prvýkrát). Deti od prvého momentu prekvapí svojou výraznou ilustráciou. Príbeh je v podstate obyčajný (až na to kiwi v ňom), ale práve ilustrácie z nej robia poklad aký v nej deti rozoznajú. Kniha je v podstate vypredaná, ale videli sme ju v Kompote, u pána Mrkvičku, no a vo vašich knižniciach určite.

Do tejto kategórie môžeme zaradiť aj: bezslovnú sériu Journey (Pampúch o nej píše tuto) alebo tiež bezslovné Kytičky z ulice (jedna z najkrajších kníh minulého roka). Tiež môžete vyskúšať Na útěku! o pobláznenej ovečke, ktorá hľadala kde je vlastne doma (Zdenka o nej píše zase tuto), čokoľvek od Daisy Mrázkovej alebo tichú, no dobrodružnú Cestu domov od Egreša. 

7. Jedneho Lobela.

Arnolda Lobela sme spomínali aj v predchádzajúcej časti série pre nižší vek, a je to tak, tento pán je univerzálny – a parádne vám vydrží do prvého ročníka, keď si na ňom junior začne trénovať vlastné čítanie. Arnold Lobel píše veľmi obyčajným neemotívnym jazykom bez pátosu, a také niečo v detskej literatúre treba hľadať. Nijako deti neovplyvňuje a ani sa ich nesnaží podplatiť lacnými trikmi. Je plný krátkych príbehov: niektoré sú smiešne, niektoré smutné, niektoré strašidelné a iné zase láskavé.

Niet čo viac dodať, o pánovi Lobelovi píšeme v podstate bez prestávky od začiatku Čítajme si spolu. Naposledy sme rozberali jeho Myšaciu polievku na portáli Eduworld.sk. Už len posledný komentár: ja osobne si veľmi vyberám čo kupujeme domov, zväčša nám vystačia knižnice. Lobelovky ale musíme mať doma.

8. Jedneho Dahla.

Roald Dahl tvorí v detskej literatúre vlastnú kategóriu. Toto som o ňom napísala v úplne inom článku (o knižkách špeciálne pre tatov):

Dahlovky sú nesmierne originálne, otvoria deťom dvere do sveta, o ktorom dovtedy ani nechyrovali. Je v nich kadečo: od humorného cez komické, cez pojašené a cez groteskné smerom ku temnému, strašidelnému a nakoniec hororovému. Nedá sa od nich čakať, že vo vás vzbudia jeden pocit alebo jednu reakciu.

A ešte aj toto: 

Dahlovky sa nedajú pustiť z rúk, a to napriek tomu, že jeho knihy pre deti majú v sebe veľa z krutosti nášho sveta. Detské postavy sú buď na pokraji chudoby alebo ich vychovávajú protivné staré mamy, protivné tety či protivní rodičia.

Avšak okolo piateho roka už je na Dahla aj celkom čas. Asi najlepšie je začať knižkou Žirafa, Pelly a ja – nie je vôbec strašidelná, je epizodická a nestretnete v nej nič krvilačné. Obrovský krokodíl je už trochu iný prípad – krokodíl totiž chce zožrať deti z blízkej dedinky, a takmer sa mu to podarí. Krokodílovo vyjadrovanie je v nej veľmi expresívne, takže ak jeho jazyk zjemníte, deti sa budú báť výrazne menej. Jakub a obrovská broskyňa si pri menších deťoch asi vyžaduje trochu skrátiť pomerne smutný úvod a zamerať sa rovno na úžasné dobrodružné cestovanie po svete v broskyni.

9. Jednu dobrú sviežu slovenskú rozprávku

Och, v posledných rokoch vychádza u nás stále viac dobrých, originálnych vecí. O koníčkovi Budíčkovi je síce trošku postaršia vec, ale jednoznačne z tých najvydarenejších (teta Lenka, už vám musíme vrátiť tú vašu!).

Hlavnou témou tejto superknižky je prejedóza sladkóza, veľmi vážna vec, pretože aj koníček Budíček na ňu veľmi vážne ochorel. Ako dobre, že ho svetovo známy pán doktor vyliečil (liečil aj pirátovho papagája, aj zaklínačovho hada) (vyhľadal ho dokonca vraj aj akýsi vlk, čo si chcel vyladiť hlas, aj dievčatko s korytnačkou). Ak by to nezvládol, kto by Jožkovu rodinu budieval „každé ráno presne o siedmej, na sekundu presne, presnejšie ako rádio“? A kto by Jožka nosil do školy na kraj lesa, kde na obrovskom školskom parkovisku postávali limuzíny, karavany a vrtuľníky bohatých rodičov?

A tak keď Budíčka prepadla neznáma choroba, keď mamke od úľaku vypadol z rúk chlebík a na zem padol maslovou stranou a keď sa rozhodli, že nádej v každej dobre knihe umiera posledná a teda až po koníkovi, rozhodli sa konať – to jest nájsť najlepšieho doktora.

Koníček Budíček je neobyvklý fenomén. Má jednoduchý príbeh s ponaučením, ktoré vám ani deťom nespôsobí kožnú reakciu (ako väčšina kníh s ponaučením robí), autor na vás, rodičov-čitateľov, po celý čas žmurká a vie, že budete rozumieť, a je celý celučičký od prvej po poslednú ilustráciu SVIEŽI. Svieži a zábavný, neopozeraný, okamžite obľúbený. Vďaka ilustráciám a rámcovému príbehu „chorý koník potrebuje pomoc“ deju veľmi dobre rozumejú už aj deti okolo dvoch rokov, ak im trochu zjednodušíte niektoré pasáže. Naplno si ho užijú deti okolo štyroch, no a vy samozrejme.

Okrem Koníčka Budíčka ešte môžete vyskúšať napríklad Svetozára. Pre päťročníkov sa môžete obrátiť na už trochu viac textový príbeh Zo škrupiny od Jany Necpalovej v prekrásnej intímnej grafickej úprave. 

10. No a nejakú dobrú zahraničnú rozprávku.

My sme tuto jednoznačne za Špinušku, ako sme už na mnohých miestach povedali (napríklad aj tuto). Európske knihy zvyknú byť ilustrované trochu inak než tie americké a inak ako tie naše domáce, aj ich príbehy sa vyvíjajú trochu inak – no deti po celom svete zvyknú prekonávať vlastne celkom podobné obtiaže. Napríklad rodičov, ktorí im nerozumejú, keď sa úplne BEZ VLASTNEJ VINY SAMOZREJME zafarbia na fialovo či spôsobia penovú potopu väčšej časti mesta.

Špinuška je sériou príbehov, ktoré sú krátke, bohato (a vtipne) ilustrované a majú v sebe nesmiernu energiu. Vďaka ilustráciám sa veľmi dobre čítajú aj deťom okolo troch rokov, ktoré ešte len začínajú jednotlivé udalosti spájať do väčšieho celku (teda príbehu). Zároveň však svojim vtipom a originalitou výborne bavia aj päťročné decká, ktoré tento text už zhltnú ako malinu.

V tomto prípade môžete knižnicu doplniť hoci aj o: pána Guľôčku, láskavého pána so svojimi zvieracími spolubývajúcimi (celkom čerstvá knižočka z o.z.Slniečkovo), Skôr než som prišla na svet z Verbaria o detskom premýšľaní kde je bábo, kým príde na svet, či o svetovú klasiku Zajačika Petríka. Alebo tiež o Daniela Rušara a jeho Kamzíkův velký skok, veľkú knihu o smrti a strate pre deti – ak teda radíme české knižky medzi zahraničnú produkciu.

Záver

Tak. Tento článok mi trval vyše pol roka. Ale je vonku. Čo by ste ešte doložili do zoznamu vy? A čo sa u vás doma najčastejšie číta? Napíšte nám do komentárov.

A ešte pozrite sem.

___

Séria Ako si čítať s našimi deťmi

Ako si čítať s našimi deťmi – novorodenec (1. časť)
Ako si čítať s našimi deťmi – prvý rok (2. časť)
Ako si čítať s našimi deťmi – medzi prvým a druhým rokom (3.časť)
Ako si čítať s našimi deťmi – do tretieho roka (4. časť)
Ako si čítať s našimi deťmi – tri až päť rokov (5. časť)

Zapíšte sa na odber nášho newslettera, aby ste dostávali info aj o nasledujúcich článkoch. Ďakujeme!

O tom, že vďaka čítaniu sa deti s rodičmi ľúbia viac než bez neho sme tu už písali. Na to netreba žiadne výskumy, stačí zdravý rozum. Aj o tom, že vďaka čítaniu s rodičmi začnú deti mať rady čítanie samotné. Pre čistý pôžitok z neho.

Ale načo do čítania investovať toľko? Nebolo by lepšie dať syna na tenis?

Na tenis ho dajte. Ale neukráťte ho o čítanie. Prečo? Lebo základné znalosti. A čo sú základné znalosti? Pozrite si nasledujúce dva odstavce. Prečítajte si ich a sledujte ako rozumiete prvému a druhému.

1.Dvojica brala najviac bodov aj na rýchlostnej prémii, Sagan skončil tretí. Únik sa definitívne skončil 20 km pred cieľom, no hneď na to vyštartoval z balíka Portugalčan Rui Costa. Ten sa držal na čele 15 km, no ani jeho pokus nemal šancu na úspech. Všetko tak smerovalo k hromadnému finišu. V ňom mali najviac síl Sagan s Kristoffom, ktorí špurtovali bok po boku do cieľa a o triumfe slovenského pretekára rozhodla až cieľová fotografia.

2. Ak dorazí do cieľa viac jazdcov naraz, nezrýchľujú preto, aby si zlepšili svoj čas o pár sekúnd. Existuje totiž pravidlo, že keď jeden pretekár dorazí do cieľa so stratou menšou než jedna sekunda, pripíše sa mu rovnaký čas, ako jazdcovi pred ním. Toto platí postupne aj pre ďalších jazdcov, preto keď pelotón dorazí do cieľa pohromade, všetkým jazdcom sa pripíše rovnaký čas ako víťazovi, napriek tomu, že prejazd pelotónu cez cieľovú pásku trvá desiatky sekúnd, niekedy aj minúty.

Je pravdepodobné, že ľahšie sa vám čítal prvý odstavec – ak teda nie ste odborníkom na Tour de France. Je to bežný novinový článok o jednej z etáp. Zachytili ste kľúčové slová ako Sagan, únik a finiš, to vám stačilo na pochopenie obsahu odstavca, pretože to patrí k vašim základným znalostiam.

Ten druhý už rozoberá nejaké špecifiká pravidiel Tour de France. Mali ste potrebu spomaliť čítanie? Možno trochu áno. Totiž, čím menej o nejakej oblasti vieme alebo čím menej poznáme jej slovnú zásobu, tým pomalšie čítame. A tým pomalšie pochopíme obsah, tým menej rozumieme a menej si pamätáme. Pamätáte keď sa v škole začalo s faktoriálmi? Celý čas som mala pocit, že na mňa hovoria fínsky.

Ak chcete, vyskúšajte si to ešte raz hoci na dysplázii bedrových kĺbov.

Nuž a práve takéto základné znalosti sú hlavný dôvod, prečo deti, ktoré čítajú so sebou nosia viac informácií. Práve preto chápu viac z toho čo počujú a pamätajú si lepšie. Presne preto dosahujú v štúdiu podstatne lepšie výsledky – ide im to totiž ľahšie. Navyše, lepšie sa sústredia a majú viac motivácie – čiže sú z nich aj lepší tenisti.

Kúzlo základných znalostí

Ak ich brávate od malinka do ZOO a do múzeí, ak videli historické lokality, ak s nimi cestujete alebo kempujete v prírode, je to akoby ste nad nimi kúzlili: uľahčujete im poznávanie sveta. Dávate im pestrý balíček základných znalostí a tak ho pre ne  zjednodušujete. Pomáhate im formovať si úsudok a cybriť ho. Vďaka vám si zbierajú obrovské množstvo základných znalostí bez toho, aby sa vôbec niečo učili. Ak k tomu pridávate knihy na každodennej báze, chodia po svete s mimoriadne kvalitnou výbavou základných znalostí.

Atlasy, encyklopédie a knihy sú tak len prirodzeným rozšírením toho čo už vedia. Pôjde im to omnoho ľahšie.

A teraz ešte jedna dôležitá otázka: čo podporuje rozvoj základných znalostí? Ak sa neobmedzíme na matematiku a jazyk. Práve naopak, umenie, hudba, cudzie jazyky a k tomu predmety ako fyzika alebo chémia, ak sú vyučované tvorivo a nie sú postavené na memorovaní.

Práve preto v Prečítanom lete čítame A hráme sa. Edita napríklad už v tomto týždni s deťmi skúšala, či sa fľaša vo vode rozmočí, videli ste? Validná otázka, vravím na to ja. A Pampúch vytiahol ťažký kaliber vo forme štyroch ročných období z knihy Řeka (jednej z najkrajších kníh na našom trhu, nech žije vydavateľstvo Labyrint!). Miriam s deťmi rybárči. My si spievame, lebo rozumiete, Jaromír Nohavica jednoducho patrí k základným znalostiam.

Čakáme vás v Prečítanom lete: našim zámerom nie je robiť si výstavky z kníh a projektov, ale tráviť s deťmi skutočný čas. To, že potom budú múdrejšie je vlastne len veľmi príjemný bonus.