Moja štvorročná dcéra si v týchto dňoch vo svojej imaginárnej reštaurácii kompletne navarí, vezme niekoľko objednávok od zákazníkov, obslúži ich – a to všetko zatiaľ čo spokojne sedí na wecku. Potom sa spokojne prezlečie, objedná si nejaký ten chod na večeru (už skutočnú), po večeri sa poďakuje a odkráča umyť si zuby. (Pravda, väčšinou do kúpeľne nedôjde, zabudne sa niekde po ceste.)

Základná schopnosť troj- a viacročníkov: kúzla kde len pozriete

Pozrite si toto video.

Takúto nejakú má vaše dieťa predstavivosť. Dieťa po treťom roku zhruba do toho piateho má takú živú fantáziu, že občas nedokáže realitu odíšiť od prestáv. Svet vidí doslovne. Veľmi intenzívne.

Ak sa vyhrážate, že ho tam necháte, absolútne to prežíva. Ak poviete, že ho za uši zavesíte do prievanu, nerozumie, že ste len nahnevaní a neviete čo so sebou. Ak sa mu zdá, že v izbe je divný tieň, je to pre neho naozaj. NAOZAJ.

(Nikdy, naozaj nikdy ho nestrašte tým, že ho niekomu dáte, niekoho na neho zavoláte, niekam ho zavriete. On nevie, že sa len hneváte – vaše slová berie za absolútnu realitu. A ak ste to doteraz robili, dnes večer si k nemu sadnite a povedzte, že je len vaše a patrí len k vám, a že to bol zlý spôsob ako sa hnevať a že sa budete učiť robiť to inak.) (Nie, nebude poslušnejšie, ak sa budete takto vyhrážať. Poslúchne – to áno, ale jeho strach z opustenia bude skutočný, skutočnejší ako si viete predstaviť. Taký skutočný ako búrka, láva a superman v tom videu.)

Čo už vie váš troj-a-viac-ročník?

Hýbe sa

Takže okrem toho, že jeho predstavivosť v podstate nevojde do žiadnych tabuliek, vyzlieka sa a oblieka sa sám, na ihrisko pravdepodobne dorazíte na odrážadle, a čím staršie dieťa, tým divokejšie bude visieť z preliezok dolu hlavou. Po schodoch lieta. S nožničkami a ceruzkami švihá do všetkých strán, rovnako aj so zložitejšími puzzle a stavebnicami. A s rastúcim vekom sa dokáže hrať stále dlhšie a sústredenejšie. Vydrží už 8 až 10 minút (ak sa hráte s ním, vydrží dlhšie), pričom už dokáže pozornosť presunúť z hry ku vášmu pokynu, aby sa prezlieklo a zase naspäť ku hre.

Cíti

Pomalinky (a stále viac ku piatim rokom) začína prežívať stále rôznorodejšie emócie. Už to nie je len hnev a radosť. Pridávajú sa aj ich odtiene: krivda alebo urážka (verzie hnevu), spokojnosť či víťazstvo (verzie radosti). Troj či štvorročné deti ale ešte nevedia dobre zvládať svoj hnev, takže môžu chcieť udierať či hrýzť. Vtedy je na nás viesť dieťa ku zdravému hnevu. „Keď chceš udierať, môžeš tuto do paplóna, nie do mňa,“ povie mamka pokojne (alebo tak pokojne ako sa to dá). „Ak chceš kopať, skús skákať, môžeš si riadne zadupať. Alebo sa choď sa prebehnúť na koniec lúky a späť, a bež čo najrýchlejšie.“ (Viete, jedna po zadku ho síce zastaví, ale nič nenaučí. Je iba dôvodom pre ďalšiu krivdu: Ja nemôžem biť a ty môžeš?)

Pomáha čupnúť si k nemu – naozaj si vyskúšajte čupnúť namiesto nahnevaného státia oproti nemu s rukami vbok. Skúste dietku pomenovať čo asi zažíva. „Si nahnevaná, že už nemôžeš viac pozerať?“ „Ty si asi smutný, že odchádzam, áno?“ Robíte tým veľkú vec: ak dieťa dostane slová, začne ich postupne používať namiesto rúk. Ak práve vreští na raty, nebude vás samozrejme počúvať a ani vám nebude rozumieť – jeho hlavička ešte nedokáže urobiť miesto záchvatu emócií a zároveň rozumnému uvažovaniu. Ale môžete ho aspoň držať a počkať kým sa upokojí. Prípadne môžete s láskou (s láskou) povedať, že keď dokričí, čakáte ho vedľa v izbe.

Zhruba po štvrtom roku tak už deti dokážu mnoho svojich pocitov vyjadriť aj slovami, čo je vec, ktorá aj nám rodičom občas robí problémy. Začínajú tiež rozumieť pocitom iných. Takže začínajú chápať vás ak poviete, že sa hneváte a potrebujete chvíľu na upokojenie. A takisto vedia vyjadriť ľútosť nad ukrivdeným či smutným iných. Vďaka tomuto sa s nimi už celkom dobre dajú hrať ľahšie spoločenské hry – začínajú totiž chápať pravidlá.

Rozpráva príbehy

Tomuto obdobiu sa občas vraví aj magické obdobie: dietko stále lepšie dokáže odpovedať na otázky, okolo štvrtého roka už vie formulovať celé vety, celé state za sebou, a začína s príbehmi. 

Už vám porozpráva príbeh. Dokáže fantazírovať a vymýšľať si. Tak je možné, že sa bude navliekať do kostýmov alebo sa hrať s hračkami či vami kadejaké rolové hry. U nás sa stále niekto ošetruje, od maca cez psa až po imaginárne kamošky menom Šaga a Zoe. (Nepýtajte sa ma, netuším.) Práve preto sa tak veľmi dokáže zľaknúť, že za dverami je naozajstné strašidlo. Práve preto sa tak dôrazne a vydesene dokáže pýtať, či ho NAOZAJ NIKDY NIKOMU nedáte.

Príbeh už aj prerozpráva. Na ceste od tretieho ku piatemu roku už naozaj dobre dokáže opisovať ilustrácie a spájať ich do celistvého príbehu.

Čo z toho vyplýva?

Čítať si s troj-až-päťročníkom je labúžo. Už teraz žnete to, čo ste zasievali doteraz: vydrží aj dlhšie príbehy a s pribúdajúcim vekom ich stále lepšie skladá do súvisu. Dokáže prežívať bolesť a strach o postavy, vo vtipných pasážach sa bude smiať do popuku a chcieť, aby ste ich opakovali. Už sa v ňom začína vyvíjať schopnosť vyvodiť nejaký záver. Stále lepšie si vie príbeh poskladať aj z obrázkov (vyvíja sa schopnosť chápať príčinu a dôsledok, mňam).

Čo môžete robiť popri čítaní

1. Skúmajte ilustrácie ešte pred tým než začnete čítať. Aby ste rozumeli, rozoznávanie detailov je jedna z dvoch základných zručností magického čítania s porozumením. Teraz rozoznávate obrázky, ale čoskoro to už budú len slová, a na tie sa vy dnes pripravujete. Ak sa na obrázku kúpe Špinuška, pýtajte sa na detaily. Čo sa to tam deje? Prečo je celá vyzlečená? Smeje sa? Prečo sa smeje? Prečo je spokojná? A čo tam robí ten psík? Pokojne si vymyslite vlastný príbeh len na základe obrázkov v knihe a dobre sa na tom zabavte.

2. Nech vaše dietko na základe obrázkov skúsi predpokladať čo sa ide stať. Predpokladanie je druhá základná zručnosť pre to, aby dietko jedného dňa čítalo s porozumením. A keď bude čítať s porozumením, je veľmi malá šanca, že raz podpíše nevýhodnú splátkovú zmluvu alebo že sa nechá obabrať nejakým neovereným článkom na internetoch. Keď bude Špinuška ostrihaná dohola, bude jej menej teplo? A dostane svoj nanuk? A čo spravia hasiči s tou penovou povodňou? Budú sa na ňu zlostiť? Čo sa bude diať?

Navyše, také obyčajné skúmanie obrázkov a predpokladanie je rozhovor. A rozhovor kedy ono hovorí a vy počúvate je presne to miesto, kde sa o našich deťom dozvedáme najväčšie veci. Vidíme si ich z úplne nových uhlov. Poznávame ich inak – už to nie je iba ten zurvalec, ktorý sa večne odmieta obliecť. Jeho zurvalstvo má odrazu druhú stranu – vrúcnosť, keď vidí v príbehu krivdu. Konečne nemusíme dávať pokyny. Nemusíme hovoriť Nie, teraz nie je čas, Nie, teraz urob tamto. Teraz je čas hovoriť Áno, máš pravdu, Áno, popísala si to úplne presne, Áno, som vďačná, že si moja. Teraz je čas uvoľniť sa, súhlasiť alebo nesúhlasiť, užívať si jeden druhého.

Takto vy za dvadsať minút nalejete do potomka celý vagón pozitívnej pozornosti. Pozitívna pozornosť (teda súhlas, ocenenie, pochvala, spoločný čas) robí divy. Veď aj my, dospelí, rastieme vo vzťahoch kde sú iní voči nám láskaví napriek chybám, a horkneme/utekáme z tých kde je to naopak. Ak budete takto nalievať do potomka pozitívnu pozornosť denne, pestujete dieťatko, ktoré vie kam patrí a nepotrebuje nič dokazovať. Je trpezlivejšie, ochotnejšie spolupracovať. Takíto ľudia sú v našom svete potrební.

3. Hrajte sa. Dieťa môžete nechať kresliť jednotlivé časti príbehu, ktorý ste si čítali a potom ho podľa obrázkov s ním prerozprávať. Ak kreslenie nie je u vás obľúbené, skúste z plastelíny či Lega postaviť jednu scénu, napríklad príchod hasičov do zabublinkovaného mesta. Alebo ešte lepšie, vezmite Lego hasičov do vane do skutočných bubliniek! Jednoducho, spôsobom , ktorý je vám milý trénujte u potomka schopnosť pamatať si a prepájať jednotlivé sekvencie príbehu.

10 knižných tipov, ktoré môžete doplniť do detskej knižnice.

Toto je našich desať tipov pre troj až päťročníka.

1. Jeden dobrý atlas….

… pretože sa ukazuje, že už štvorročné deti dokážu na mape správne rozoznať cesty, rieky a jazerá, veľké a malé mestá. Dokonca rozoznajú aj kruhový objazd! Ešte by sa podľa mapy nevedeli orientovať v priestore (priestorová orientácia je zručnosť, ktorá sa vyvíja pomaly), ale ak im urobíte mapu s pokladom u vás doma alebo na ihrisku (teda v známom priestore), pravdepodobne podľa nej už ako štvorročné budú vedieť postupovať. Každopádne, skúmaním detailov máp svojmu dieťaťu hovoríte aký veľký je svet, že siaha ďaleko za hranice našej krajiny, a to je veľmi dôležitá vec.

Atlas na fotografii je Usborne Children’s Picture Atlas, a je to naše takmer šalátové vydanie. Ide vyslovene o úvod do chápania máp: polovica tejto útlej knihy sa venuje každej farbe mapy a tomu čo znamená (modrá farba – voda, zelená – lesy, žltá – púšte, atď.). Zároveň v ňom nájdete aj ilustrácie zvierat a pamiatok v rozličných častiach sveta. V slovenčine ho nemáme, vyšiel iba jeho podobne vydarený bratranec Obrazový atlas zvierat, ktorý sa miesto máp venuje skupinám a podskupinám zvierat podľa kontinentov. Príjemný Atlas sveta pre deti aj vydal Albatros – od ostatných sa odlišuje tým, že každá mapa na ňom sa dá rozložiť na veľkoformátovú. Ale ak vám pod stromčekom na tieto Vianoce pribudli Mapy, ste v podstate za vodou.

K atlasu priložte aj jednu dobrú detskú encyklopédiu. Ak doma čítate od raného veku, vaše dieťa sa už pýta na písmená a pravdepodobne aj nejaké rozoznáva. Encyklopédie a atlasy sú ako stvorené na rozoznávanie písmen. Okrem toho sú dverami do veľkého sveta literatúry faktu, teda medzi knihy, ktorých úlohou je učiť nás. Môžete siahnuť po Malej dětskej encyklopedii (v slovenčine musíte hľadať v bazároch), po Encyklopedie Larousse pro nejmenší (v slovenčine nejestvuje, škoda), alebo po Veľkej obrázkovej knižke pre malé deti.

2. Jedného pána Šaška.

Aby ste rozumeli, nemusí to byť práve pán Šašek – ide skôr ide o kombináciu obrázkovej knihy a literatúry faktu. Takéto knihy sú dôležité: deti sa vďaka nim učia o svete okolo nás, no ilustrácie dokážu vyjadriť emócie a atmosféru a teda všetky pusté fakty dostávajú život. Hneď tam počuť skutočných ľudí. Čo v normálnej reči znamená, že je jedna vec vedieť, že Paríž má Eiffelovku a pamätať si ju z dovolenky, ale druhá je zistiť, že Parížania majú radi čerstvé bagety rovnako ako váš junior a že stoja na zastávkach rovnako ako my.

Pán Šašek stojí presne na pomedzí turistického sprievodcu a obrázkovej knižky. Celá séria To je… sa venuje takmer výhradne dôležitým mestám sveta (Londýn, Paríž, Benátky, Hong kong, New York), a opisuje tie najkrajšie pamiatky v nich. Zároveň však zachytáva atmosféru každého z týchto miest, čo nie je pri turistických sprievodcoch celkom bežné. No a typická retro kresba pána Šaška – okrem toho, že je príjemná a neukričaná – bude vaše dietko vizuálne vzdelávať. Juj!

Podobné kvality majú aj rozliční ilustrovaní sprievodcovia pre deti, ktorých už začína byť na našom trhu konečne viac než málo. Napríklad Lumír včelaří od Labyrintu sa venuje životu včiel v úli a tomu ako vzniká med, pričom jeho prvými čitateľmi majú byť deti. Čosi podobné platí aj o svetovo známej The Book of Bees (prípadne verzia v slovenčine nazvaná prosto Včely, ktorú čoskoro vydá Slovart). Obe sú prekrásnym ilustrovaným sprievodcom ladeným do zlatavých medových farieb, ktorého si už v tomto veku môžete len tak obzerať a rozprávať sa. Do rovnakej kategórie sa radí napríklad aj uspávacia knižka Jak zvířata spí od Baobabu či Veľká kniha o malých tvoroch z prekladovej dielne Slovartu. Pre trochu väčšie deti je tu potom dobre známy Hávedník či Rostlinopis. Oba prepájajú spomienkové anekdoty zo života autora s trochou faktografického záznamu.

Samozrejme, v týchto knihách nečakajte kompletné informácie. Ich úlohou nie je suplovať učebnice a príručky. Všetky ale plnia jednu úlohu, ktorú takmer žiadna naša učebnica nedáva: vzbudzujú chuť vedieť viac. Howgh.

3. Jednu zbierku básničiek.

Na stránkach Čítajme si spolu znovu a znovu píšeme o tom aké dôležité sú básničky pre hlávky malých detí. Rým a rytmus sú tak dôležite fenomény pre rozvoj jazyka našich detí, že prehltnite horkú slinu spomienok zo základnych škôl a doneste domov aspoň jednu zbierku. Fakt. Jedna z najšikovnejších na trhu je Veľké Bum a malé bum, ilustrovaná Ľubom Paľom a napísaná Danielom Hevierom, z dielna Buvika.

Ale nemusíte recitovať, pánabeka, nie. Recitovanie – tak ako za temných čias Čo-tým-chcel-autor-povedať – sa zameriava iba na formu. Pamätáte ako ste memorovali Mor ho! a chceli mať prednes pred triedou čím skôr za sebou? Och, toto vážne nie.

Naopak – blbnite! Nech vám raňajkové cornflakesy lietajú cez celý stôl. Aha tu.

Sliepkáč a kohútica chytavky daždili.
Čižmovi do dediek robky z nich šnúrili.
Poplie to riadnili, zmochu to trochali,
tak básno tútičku pončime komaly.

Budete to skúšať vysvetľovať vášmu trojročníkovi? Kdeže! Nechajte tak. Skúste to všetci po sebe opakovať a skúste to bez smiechu. Mnoho z tých básničiek je presne o tom, o zvuku a smiechu. Niektoré (o líške, ktorá v daždi hrdzavie) budú aj potrebovať vysvetlenie (že teda hrdza je oranžová a aj líška, a že to sa len ujo Hevier tak hrá), ale to neznamená, že to je balvan na vašej hrudi. Je to také isté vysvetlenie ako prečo vysávač hučí a odkiaľ sa v dupe berie kaka.

Alebo Básnička ti pomôže, na ktorú nedáme dopustiť, tiež vydaná Buvikom. Už nám písalo celkom veľa mamiek, že bez tejto by to počas odchodu z domu v zdraví neprežili.

Prvý gombík: ujko Bombík. Druhý gombík: strýčko Jombík.
Už sme celí gombíkatí, nestratia nás naše šaty.

Výber je stále lepší. Napríklad Papučky od Jany Necpalovej sú citlivou zbieročkou s tichými ilustráciami, ideálnou pre deti okolo troch. Buvik nedávno vydal hravé Čáry-máry fuk! Zdenky Kulíškovej a v minulom roku veľmi vydarené Zažmúr očká Tomáša Janovica s ilustráciami našej milovanej Marie Neradovej. Snehuliačik šepol mame Františka Rojčeka takisto, a táto zbieročka vydrží až ku šiestim rokom.

4. Jednu zbierku klasických rozprávok.

Draci vymierajú, všimli ste si? Aspoň keď príde na príbehy, viachlavé draky na stíhanie už nejako nie sú zaujímavé. Miesto nich letí Elza, trollovia a potom….strašne veľa víl. Víly sú všade, ale úplne všade. Ak sá má niečo dobre predávať, rátajte s vílami a škriatkami.

Avšak klasické rozprávky sú niečo z čoho tie moderné vyrastajú, navyše Soľ nad zlato alebo Dvanásť mesiačikov v súčasnej detskej knihe už takmer nenájdete. To je škoda – klasické rozprávky nie sú iba o čakaní na princov a o stínaní hláv, ako sa občas zdá. My odporúčame dnes už kultovú zbierku Richarda Bambergera s minimom ilustrácií (a teda skôr asi pre deti od piateho roka). Mohli by ste siahnuť aj po nejakej zbierke z dielne Svojtka and Co., ale i keď tie sú na prvý pohľad veľmi pekné, väčšina z nich je skracovaná tak, aby sa ich vošlo do zbierky čo najviac. Preto mnoho rozprávok po násilnom skrátení na pár odstavcov stráca buď zmysel alebo väčšinu príbehu (Pinocchio, napríklad), navyše sú vo veľmi škaredej slovenčine. Vážne, Svojtka potrebuje dobrého slovenského editora.

5. Klasickú neklasickú rozprávku.

Kozliatka ospevujeme odkedy vyšli, a nie len tak zadarmo má táto kniha cien plnú izbu. Je fakt vydarená. Stretlo sa v nej toľko talentu, že sa v nej iskrí prakticky odkedy ju otvoríte. Klasická rozprávka versus táto moderná a neskutočne vtipná úprava sú na zjedenie.

Toto je jeden z dôvodov, prečo sa oplatí deckám čítať klasické rozprávky: ak im potom prečítate nejakú prerobenú modernú verziu, veľmi dobre sa bavia. Kritické myslenie totiž! Navyše dokážu hľadať rozdiely a podobnosti, pestujete v nich zmysel pre humor a hlavne sa nepriamo učia, že príbehy majú svoje zákonitosti.

Dobrých prerábok na trhu nie je ale veľmi veľa. Môžete siahnuť po Mačkách vo vreci od Jaroslavy Blažkovej, alebo potom po Osmijankovi a po všetkých jeho princeznách, ktoré miesto vydaja trénujú atletiku, po rozprávkových krajinách, ktoré sú naopak a po úplne uletených zvieratkách, po celej kombinácii najrozličnejších žánrov v jednej krátkej rozprávke. Skúste. Lebo inak sa vám slivkové knedle rozvaria.

6. Obrázkovú knižku, inými slovami bilderbuch.

Obrázkové knihy sú tie knihy, kde ilustrácia má výraznú prevahu nad textom – no pozor, v tomto veku detí už nemyslite na Krtečka. V Krtkovi ilustrácie v podstate len popisujú dej. Naopak, v kvalitnom bilderbuchu je ilustrácia samostatným prvkom. Text rozvíja, presahuje ho. Napríklad aha, Haló, haló, pani Mačka je poriadne strašidelnou knižkou – ale všetko jej napätie a hrôza je v ilustráciách, samotný príbeh je vlastne neutrálny. Strach do nej pridali obrázky: zlovestný tieň s dvomi ušami nad spiacimi myškami, veľké oči spoza veľkého červeného hrnca, no a samozrejme tma pod ním.

V zahraničí má žáner bilderbuchu dlhú tradíciu, aj keď u nás akoby obrázkové knihy patrili do rúk iba batoliatkam. Dospelým sa často zdá, že bohatý príbeh a hlboké rozprávanie nájdeme iba v knihách s textom, že ilustrácie nedokážu takýto zážitok sprostredkovať. Nie je to ale tak, a práve preto s obrázkovými knihami v žiadnom prípade neprestávajte.

Liek pre vĺčika je zvláštna kniha o úplne obyčajnom vĺčikovi, ktorého ale zničoho nič prestal baviť život. Dokonca si aj vysmiatu masku na tvár vymyslel, aby nemusel nikomu vysvetľovať, že je vlastne smutný. Sova sa rozhodla mu pomôcť – a po niekoľkých pokusoch všetko dospeje ku zdárnemu koncu. Myslím, že túto knihu Daniela Olejníková neplánovala pre deti okolo troch rokov – ale neverili by ste koľko mám mi už napísalo/povedalo, že patrí u nich doma k najobľúbenejších (v tomto článku sa tak stalo prvýkrát). Deti od prvého momentu prekvapí svojou výraznou ilustráciou. Príbeh je v podstate obyčajný (až na to kiwi v ňom), ale práve ilustrácie z nej robia poklad aký v nej deti rozoznajú. Kniha je v podstate vypredaná, ale videli sme ju v Kompote, u pána Mrkvičku, no a vo vašich knižniciach určite.

Do tejto kategórie môžeme zaradiť aj: bezslovnú sériu Journey (Pampúch o nej píše tuto) alebo tiež bezslovné Kytičky z ulice (jedna z najkrajších kníh minulého roka). Tiež môžete vyskúšať Na útěku! o pobláznenej ovečke, ktorá hľadala kde je vlastne doma (Zdenka o nej píše zase tuto), čokoľvek od Daisy Mrázkovej alebo tichú, no dobrodružnú Cestu domov od Egreša. 

7. Jedneho Lobela.

Arnolda Lobela sme spomínali aj v predchádzajúcej časti série pre nižší vek, a je to tak, tento pán je univerzálny – a parádne vám vydrží do prvého ročníka, keď si na ňom junior začne trénovať vlastné čítanie. Arnold Lobel píše veľmi obyčajným neemotívnym jazykom bez pátosu, a také niečo v detskej literatúre treba hľadať. Nijako deti neovplyvňuje a ani sa ich nesnaží podplatiť lacnými trikmi. Je plný krátkych príbehov: niektoré sú smiešne, niektoré smutné, niektoré strašidelné a iné zase láskavé.

Niet čo viac dodať, o pánovi Lobelovi píšeme v podstate bez prestávky od začiatku Čítajme si spolu. Naposledy sme rozberali jeho Myšaciu polievku na portáli Eduworld.sk. Už len posledný komentár: ja osobne si veľmi vyberám čo kupujeme domov, zväčša nám vystačia knižnice. Lobelovky ale musíme mať doma.

8. Jedneho Dahla.

Roald Dahl tvorí v detskej literatúre vlastnú kategóriu. Toto som o ňom napísala v úplne inom článku (o knižkách špeciálne pre tatov):

Dahlovky sú nesmierne originálne, otvoria deťom dvere do sveta, o ktorom dovtedy ani nechyrovali. Je v nich kadečo: od humorného cez komické, cez pojašené a cez groteskné smerom ku temnému, strašidelnému a nakoniec hororovému. Nedá sa od nich čakať, že vo vás vzbudia jeden pocit alebo jednu reakciu.

A ešte aj toto: 

Dahlovky sa nedajú pustiť z rúk, a to napriek tomu, že jeho knihy pre deti majú v sebe veľa z krutosti nášho sveta. Detské postavy sú buď na pokraji chudoby alebo ich vychovávajú protivné staré mamy, protivné tety či protivní rodičia.

Avšak okolo piateho roka už je na Dahla aj celkom čas. Asi najlepšie je začať knižkou Žirafa, Pelly a ja – nie je vôbec strašidelná, je epizodická a nestretnete v nej nič krvilačné. Obrovský krokodíl je už trochu iný prípad – krokodíl totiž chce zožrať deti z blízkej dedinky, a takmer sa mu to podarí. Krokodílovo vyjadrovanie je v nej veľmi expresívne, takže ak jeho jazyk zjemníte, deti sa budú báť výrazne menej. Jakub a obrovská broskyňa si pri menších deťoch asi vyžaduje trochu skrátiť pomerne smutný úvod a zamerať sa rovno na úžasné dobrodružné cestovanie po svete v broskyni.

9. Jednu dobrú sviežu slovenskú rozprávku

Och, v posledných rokoch vychádza u nás stále viac dobrých, originálnych vecí. O koníčkovi Budíčkovi je síce trošku postaršia vec, ale jednoznačne z tých najvydarenejších (teta Lenka, už vám musíme vrátiť tú vašu!).

Hlavnou témou tejto superknižky je prejedóza sladkóza, veľmi vážna vec, pretože aj koníček Budíček na ňu veľmi vážne ochorel. Ako dobre, že ho svetovo známy pán doktor vyliečil (liečil aj pirátovho papagája, aj zaklínačovho hada) (vyhľadal ho dokonca vraj aj akýsi vlk, čo si chcel vyladiť hlas, aj dievčatko s korytnačkou). Ak by to nezvládol, kto by Jožkovu rodinu budieval „každé ráno presne o siedmej, na sekundu presne, presnejšie ako rádio“? A kto by Jožka nosil do školy na kraj lesa, kde na obrovskom školskom parkovisku postávali limuzíny, karavany a vrtuľníky bohatých rodičov?

A tak keď Budíčka prepadla neznáma choroba, keď mamke od úľaku vypadol z rúk chlebík a na zem padol maslovou stranou a keď sa rozhodli, že nádej v každej dobre knihe umiera posledná a teda až po koníkovi, rozhodli sa konať – to jest nájsť najlepšieho doktora.

Koníček Budíček je neobyvklý fenomén. Má jednoduchý príbeh s ponaučením, ktoré vám ani deťom nespôsobí kožnú reakciu (ako väčšina kníh s ponaučením robí), autor na vás, rodičov-čitateľov, po celý čas žmurká a vie, že budete rozumieť, a je celý celučičký od prvej po poslednú ilustráciu SVIEŽI. Svieži a zábavný, neopozeraný, okamžite obľúbený. Vďaka ilustráciám a rámcovému príbehu „chorý koník potrebuje pomoc“ deju veľmi dobre rozumejú už aj deti okolo dvoch rokov, ak im trochu zjednodušíte niektoré pasáže. Naplno si ho užijú deti okolo štyroch, no a vy samozrejme.

Okrem Koníčka Budíčka ešte môžete vyskúšať napríklad Svetozára. Pre päťročníkov sa môžete obrátiť na už trochu viac textový príbeh Zo škrupiny od Jany Necpalovej v prekrásnej intímnej grafickej úprave. 

10. No a nejakú dobrú zahraničnú rozprávku.

My sme tuto jednoznačne za Špinušku, ako sme už na mnohých miestach povedali (napríklad aj tuto). Európske knihy zvyknú byť ilustrované trochu inak než tie americké a inak ako tie naše domáce, aj ich príbehy sa vyvíjajú trochu inak – no deti po celom svete zvyknú prekonávať vlastne celkom podobné obtiaže. Napríklad rodičov, ktorí im nerozumejú, keď sa úplne BEZ VLASTNEJ VINY SAMOZREJME zafarbia na fialovo či spôsobia penovú potopu väčšej časti mesta.

Špinuška je sériou príbehov, ktoré sú krátke, bohato (a vtipne) ilustrované a majú v sebe nesmiernu energiu. Vďaka ilustráciám sa veľmi dobre čítajú aj deťom okolo troch rokov, ktoré ešte len začínajú jednotlivé udalosti spájať do väčšieho celku (teda príbehu). Zároveň však svojim vtipom a originalitou výborne bavia aj päťročné decká, ktoré tento text už zhltnú ako malinu.

V tomto prípade môžete knižnicu doplniť hoci aj o: pána Guľôčku, láskavého pána so svojimi zvieracími spolubývajúcimi (celkom čerstvá knižočka z o.z.Slniečkovo), Skôr než som prišla na svet z Verbaria o detskom premýšľaní kde je bábo, kým príde na svet, či o svetovú klasiku Zajačika Petríka. Alebo tiež o Daniela Rušara a jeho Kamzíkův velký skok, veľkú knihu o smrti a strate pre deti – ak teda radíme české knižky medzi zahraničnú produkciu.

Záver

Tak. Tento článok mi trval vyše pol roka. Ale je vonku. Čo by ste ešte doložili do zoznamu vy? A čo sa u vás doma najčastejšie číta? Napíšte nám do komentárov.

A ešte pozrite sem.

___

Séria Ako si čítať s našimi deťmi

Ako si čítať s našimi deťmi – novorodenec (1. časť)
Ako si čítať s našimi deťmi – prvý rok (2. časť)
Ako si čítať s našimi deťmi – medzi prvým a druhým rokom (3.časť)
Ako si čítať s našimi deťmi – do tretieho roka (4. časť)
Ako si čítať s našimi deťmi – tri až päť rokov (5. časť)

Zapíšte sa na odber nášho newslettera, aby ste dostávali info aj o nasledujúcich článkoch. Ďakujeme!